sv.ladislav1

Svätý Ladislav-27.júna

Motu proprio Summorum Pontificum o slávení tradičnej liturgie prinieslo okrem iného aj možnosť znovu sláviť lokálne liturgické sviatky, vrátane takých, ktoré sa v tzv. riadnej forme rímskej liturgie už neslávia. V tejto rubrike si chceme pripomínať sviatky svätých, ktoré sa môžu sláviť na území Slovenska.

Sviatok: 27.júna, sviatok 3.triedy v Nitrianskej, Trnavskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecéze

Použité zdroje:

http://www.zivotopisysvatych.sk/ladislav/

http://www.dlha.sk/download_file_f.php?id=293290 , Dlhánske zvesti, júl 2012

http://cachtice.fara.sk/?page_id=1059

http://debrad.sk/portfolio/pramen-svateho-ladislava/

Svätý Ladislav (* 27. jún 1040 – † 29. júl 1095)  bol v poradí siedmym uhorským kráľom a podľa svedectva historikov bol najobľúbenejším a najváženejším panovníkom v dejinách Uhorska. Všeobecne sa považuje za druhého zakladateľa cirkevnej organizácie a kresťanstva, ako aj za obnoviteľa právneho poriadku, zákonnosti, občianskych istôt a pokoja v Uhorsku.

Ladislav pochádzal z Vazulovej vetvy Arpádovcov. Narodil sa v Poľsku ako syn uhorského kniežaťa Bela I. a princeznej Rychezy, dcéry poľského kráľa. Po návrate do Uhorska pomohol roku 1074 svojmu bratovi Gejzovi zosadiť z uhorského trónu kráľa Šalamúna, ktorý bol ich bratancom. Kráľom sa stal Gejza. Keď ten roku 1077 zomrel, prinútili Ladislava, aby sa ujal vladárstva, hoci pôvodne nechcel. Ladislav sa usiloval zmieriť s pokoreným Šalamúnom a chcel mu odovzdať i kráľovskú hodnosť, ale veľmoži mu v tom zabránili. Sv. Ladislav bol úspešný panovník, ktorý rozšíril územie Uhorska, odrazil nájazdy nomádskych Pečenehov z východu a upevnil kresťanský poriadok v krajine. Bol azda najobľúbenejším panovníkom v celých uhorských dejinách.sv.ladislav 2

Hneď na začiatku vlády kráľ vydal zákonník označovaný ako 3. dekrét sv. Ladislava, ktorý s dovtedy nevídanou tvrdosťou postihoval predovšetkým neuveriteľne rozbujnené zlodejstvo. Ustanovenia zákona zakazujú ochraňovať a skrývať zlodejov, nariaďujú odovzdať chyteného zlodeja súdu a zlodejom dokonca nepriznávajú ani právo kostolného azylu. Usvedčení zlodeji sa mali nemilosrdne potrestať vylúpením očí, predaním do otroctva, dokonca aj obesením. Podobné poslanie mal aj ďalší zákonník, čiže 2. dekrét sv. Ladislava, ktorého hlavný zámer je zhrnutý hneď v úvode:

„V časoch najzbožnejšieho kráľa Ladislava sme sa my šľachtici panónskeho kráľovstva zhromaždili na Svätom vrchu a skúmali sme, ako by sa dalo zabrániť snahám ničomných ľudí a ako by sa dali uviesť do poriadku záležitosti nášho ľudu.“

Tresty obsiahnuté v tomto zákonníku nie sú o nič miernejšie než v predchádzajúcom dekréte. Iný charakter má 1 . dekrét sv. Ladislava z roku 1 092. Takmer všetky jeho ustanovenia sa týkajú úpravy cirkevných záležitostí. Všetkým veriacim sa napríklad nariaďuje svätiť nedeľu, chodiť do kostola – nedodržanie tohto príkazu sa trestalo bitím. Predpisujú sa aj povinné sviatky uhorského cirkevného roka, pôstne zvyklosti a podobne. Ladislavov zákonník – označovaný ako prvý, chronologicky však posledný– je svedectvom záujmu o usporiadanie cirkevného života v krajine poznačenej stopami pohanských povstaní roku 1046 a 1061 . Tento ciel sledovala i Ladislavova prvá výrazná iniciatíva na náboženskom poli. Išlo o svätorečenie prvých uhorských svätých v roku 1083. Už v júni boli kanonizovaní zoborskí pustovníci Svorad a Benedikt, v júli nasledoval biskup Gerhard. Najväčšia kanonizačná slávnosť sa konala 20. augusta, keď bol na oltár vyzdvihnutý prvý uhorský kráľ Štefan. Treba spomenúť, že kanonizácia prvých svätcov stredovekého Uhorska je predovšetkým jeho zásluha. Preslávil sa, podobne ako svätý Štefan, vzťahom k chudobným. V cirkvi videl predovšetkým ustanovizeň potrebnú pre večnú spásu, ale tiež účinný prostriedok pre časné dobro a pre úspešné rozvíjanie kultúry a vzdelanosti. Bol veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom. Obdobie jeho vlády bolo obdobím relatívneho mieru a upokojenia dynastických bojov Arpádovcov. Okrem dobrých vzťahov k Poľsku sa snažil aj o spojenectvo s Kyjevskou Rusou.sv.ladislav3

Ladislav bol i zakladateľom uhorsko-chorvátskej personálnej únie, ktorá trvala až do rozpadu monarchie. Zaslúžil sa aj o zriadenie záhrebského biskupstva roku 1090. Ladislavova balkánska politika, a to expanzia do Chorvátska, bola najúspešnejším a najtrvalejším zahraničnopolitickým podujatím Uhorského kráľovstva od čias jeho založenia. Do istej miery ju možno chápať ako prejav postupnej konsolidácie krajiny, o ktorú sa Ladislav usiloval od začiatku svojej vlády. Desaťročia trvajúce boje o trón a pokusy o návrat k pohanstvu podrývali samotné základy uhorského štátu a preto chcel Ladislav za každú cenu zastaviť úpadok krajiny.

Ladislavov záujem o cirkevné záležitosti sa prejavil aj v štedrej podpore už jestvujúcich kláštorov a zakladaním nových. Krátko po roku 1 083 založil pri príležitosti objavenia vzácnej relikvie – pravice sv. Štefana, ktorá sa považovala za stratenú – kláštor Szentjobb v Biharsku.

Roku 1091 kráľ Ladislav založil aj benediktínske opátstvo na Šomodskom hrade. Kláštor zasvätený sv. Egídiovi bol vlastne dcérou juhofrancúzskeho reformného kláštora St. Gilles, z ktorého pozvali mníchov, aby sa usídlili v novom uhorskom opátstve. Až do začiatku 13. storočia boli tamojší mnísi výlučne Francúzi. Slávnostný charakter založenia šomodského kláštora podčiarkovala i účasť Odila, opáta zo St. Gilles, pápežského legáta Teuza a početných predstaviteľov uhorskej svetskej i cirkevnej moci.

V správe cirkevných záležitostí krajiny Ladislav zakladal biskupstvá a menoval biskupov. Všetky normy určujúce chod a život cirkvi v Uhorsku, či už kultové alebo právne, sa vydávali s kráľovým súhlasom a on ručil aj za ich dodržiavanie. Kráľovská hodnosť bola spojená s posvätnosťou a sakrálny rozmer kráľovskej hodnosti bol daný Božou milosťou, ktorej formálnym potvrdením bolo pomazanie pri korunovačnom obrade. Odráža to aj intitulácia stredovekých európskych panovníkov. Jej takmer neodmysliteľnou súčasťou sa stala aj formulka „Dei gratia rex“ (z Božej milosti kráľ). A posvätený kráľ mal povinnosť brániť kresťanstvo a konať v jeho prospech.

Z jeho troch dcér, pochádzajúcich z manželstva s Adelheidou, sa preslávila predovšetkým Priszka (Piroška), ktorá sa vydala za Jána Koménia II. Prijala nové meno Irena. V manželstve mala osem detí. Po smrti manžela vstúpila do kláštora, ktorý dala vybudovať. Zomrela v chýre svätosti v Bitýnii roku 1133. Jej hrob sa nachádza v Chráme Hagia Sofia (Istanbul), kde je mozaika (z 12. storočia), ktorá ju znázorňuje. Uctievaná je ako svätá.

V posledných rokoch vlády sa Ladislav začal po návšteve toulouského grófa Viliama, ktorý prechádzal Uhorskom cestou do Jeruzalema, zaoberať myšlienkou púte do Svätej zeme. Tento zámer sa mu už nepodarilo uskutočniť a do Jeruzalema  sa nedostal ani ako pútnik, ani ako križiacky bojovník. Zomrel ešte pred vyhlásením prvej križiackej výpravy 29. júla 1095 v Nitre vo vojenskom tábore v blízkosti mestských hradieb. Celé stáročia sa zachovalo pomenovanie tohto miesta Ladislavov vršok (dnes je tam kostol zasvätený sv. Ladislavovi -piaristi). Jemu bol zasvätený aj kňazský seminár v Nitre (18.storočie). Pochovali ho v ním založenom opátstve na Šomodskom hrade. Neskôr jeho telesné pozostatky preniesli do Veľkého Varadína v Biharsku, kde sa kedysi začala jeho kariéra údeľného kniežaťa.

Ladislav zanechal svojmu nástupcovi Kolomanovi krajinu v omnoho konsolidovanejšom stave, než bola v čase jeho nástupu na trón. Bola stabilizovaná z hospodárskej stránky, mala za sebou úspechy v zahraničnej politike, začala sa v nej dobudovávať štátna i cirkevná organizácia. V uhorskej historickej tradícii preto tento panovník neraz vystupuje pod menom Ladislav Obnoviteľ. Ladislava vyhlásil za svätého pápež Celestín III. v roku 1192.

Svätý Ladislav mal dôverný vzťah k Slovensku, ktoré ešte v čase jeho panovania bolo údeľným kniežatstvom uhorskej koruny. Na rôznych miestach Slovenska bola úcta k nemu veľmi živá. Dokazujú to mnohé sakrálne výtvarne prejavy, najmä nástenné maľby. O jeho obľube na území terajšieho Slovenska v 13. a 14. storočí svedčia kostoly zasvätené sv. Ladislavovi, ako aj časté zobrazenia na gotických freskách (Žehra, Veľká Lomnica, Necpaly, Bodice – (Okres Liptovský Mikuláš). Zachovali sa legendy o sv. Ladislavovi, ktoré poukazujú na jeho hlbokú kresťanskú vieru a mimoriadnu nábožnosť. Jednu z legiend znázorňuje aj oltárny obraz v obci Dlhá na Orave:

Za čias vlády svätého Ladislava sa stalo, že do Maďarska vtrhli Rusi, spustošili niekoľko dedín i  miest a vrátili sa domov s veľkou korisťou. Kráľ Rusom vypovedal vojnu  a  tiahol do boja s veľkým vojskom. Ako tak kráčal s množstvom vojakov, minuli sa im zásoby jedla. Nachádzali sa na takej pustatine, kde nebolo ani živej bytosti, nieto ešte niekoho, kto by im mohol poskytnúť jedlo. Keď svätý Ladislav videl, že vojaci hladujú, nepreriekol ani slova, ale pekne potichu sa vzdialil, kľakol si na kolená a začal vzývať  Pána Boha. Vravel: – Môj Bože, môj Stvoriteľ, tak, ako si za dávnych čias nakŕmil ľud Izraela na púšti mannou nebeskou, prosím ťa, sprav zázrak a nenechaj teraz zahynúť hladom ani svoj úbohý kresťanský ľud! Keď svätý Ladislav ukončil svoju modlitbu a vstal, uvidel obrovské stádo jeleňov, laní, a býkov, ako tiahne smerom k vojenskému táboru. Veru čudovali sa aj vojaci, keď uvideli obrovské stádo, ako krotko a pokojne sa k nim blíži. Ihneď vzdali vďaku Pánu Bohu, ale aj svätému kráľovi, vďaka ktorému si zaslúžili takúto milosť.

Keď vojsko tiahlo popri Jasove – Debradi, vojakov trápil príšerný smäd. Ich smäd bol tak strašný, že v utrpení začali nariekať. Ich krik začul aj vodca Tatárov a veľmi posmešne sa opýtal kráľa Ladislava: – Hej, nože počuj, kráľu, prečože tak revú tvoji vojaci ?_ – Pretože sa chcú s tebou stretnúť v boji – odpovedal kráľ Svätý Ladislav. Ale kým mohlo dôjsť k boju, svätý kráľ sa opäť obrátil k Bohu a prosil, aby mohol občerstviť zoslabnutých vojakov. Boh opäť vyslyšal jeho modlitbu: hľa, pod kopytom koňa svätého Ladislava sa objavila voda a zo zeme vytryskol výdatný prameň. Tento prameň občerstvil vojakov a až do dnešných čias prameň prekvitá, nestráca svoju výdatnosť  ani nevysychá. Tento prameň sa dodnes nazýva prameň svätého Ladislava.

V Jasovskej planine, na ktorej sa nachádza Ladislavova vyvieračka v blízkosti obce Debraď pri Jasove úzko súvisí s popísanou legendou o svätom Ladislavovi.  Nad Ladislavovou vyvieračkou vyrástla v rokoch 1497 až 1502 gotická kaplnka svätého Ladislava. Od konca 19. storočia začala kaplnka chátrať, stavba sa rozpadla a dnes sú zachované iba základy. Na nich je postavený kostol z rastlín, ktorého konštrukcia má byt zdobená popínavými rastlinami a ružami. Kostol bol vysvätený 15.septembra 2007.

Liturgická modlitba:

Bože, ktorý si blahoslaveného kráľa Ladislava, vyznávača svojho vyznačil rozličnými zázrakmi: udeľ prosíme, aby sme príhovorom jeho zásluh boli vždy oslobodení od všetkých protivenstiev a tešili sa vo večnej radosti. Skrze Pána nášho Ježiša Krista, ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého Boh po všetky veky vekov.