pre55eastervigil

Reformy Veľkého týždňa 1955:Biela sobota I.-7.časť

Pokračujeme 7.časťou článkov od Gregoryho DiPippo o textoch, ceremóniách a histórii obradov Svätého týždňa pred a po reformách pápeža Pia XII. v roku 1955. Teraz si všimneme Veľkonočnú vigíliu. Táto úvaha má dve časti o vigílii Veľkej noci.

7.časť: Biela sobota – požehnanie nového ohňa, procesia do chrámu,Exsultet a proroctvá

http://www.newliturgicalmovement.org/2009/04/compendium-of-1955-holy-week-revisions_09.html

Gregory DiPippo

pre55eastervigil

 

 

 

 

 

(Veľkonočná vigília spred roku 1956 slávená vo Westminsterskej katedrále)

Stručný prehľad starších rituálov (pred  Piom XII.)

Obrad vigílie Bielej soboty, jeden z najkrajších a najslávnostnejších rituálov liturgického roka nie je ešte úplným zavŕšením Veľkonočného tajomstva, ale skôr začiatkom jeho zavŕšenia. Samotný Kristus keď vstal z hrobu, sa neukázal ihneď na verejnosti ani sa nezjavil apoštolom. A tak aj vo svätej liturgii Cirkev hneď neukazuje Vzkrieseného Pána vo Veľkonočnú noc. Tento obrad je vigília, nie očakávanie a v tomto kontexte možno povedať, že rítus Bielej soboty je prvou časťou celku, druhou je samotná omša Veľkej noci, ktorá sa slávi v nedeľu ráno.

Keďže je zároveň koniec pôstu ako aj začiatok Veľkej noci, obrad začína vo fialových rúchach (farbe pokánia), ale končí v bielom (farbe Veľkej noci a krstných odevov, keďže pôvodne sa táto sviatosť vysluhovala pokiaľ to bolo možné v túto noc alebo na Turíce). Kostol samotný je ponorený v úplnej tme. Vo svätyni na evanjeliovej strane, stojí paškálna svieca na vrchole veľkého stĺpu, ktorý symbolizuje ohňový stĺp čo vyviedol deti Izraela z Egypta. V strede sviece je pripravených päť malých dier v tvare kríža pre päť hrudiek tymianu. V súlade so starou tradíciou, ktorá však nie je povinná sa číslice občianskeho roka pridávajú medzi ramená kríža. Hrudky tymianu sú zvyčajne uzavreté vo vosku so špendlíkmi vyčnievajúcimi z nich, aby tak mohli byť vložené do dier.

Kňaz má na začiatku oblečený pluviál, diakon a subdiakon zvinuté ornáty. Oni a akolyti prídu von pred kostol, kde už bol predtým zapálený paškálny oheň. Subdiakon nesie procesiový kríž a akolyti nesú päť hrudiek na vloženie do paškálnej sviece a svätenej vody. Subdiakon stojí vo dverách kostola s krížom; zvyšok je okolo ohňa, kňaz obrátený ku krížu pri dverách.

Kňaz požehná oheň, hovoriac pritom tri modlitby a potom hrudky tymianu jednou modlitbou. Turifer zoberie niekoľko uhlíkov z paškálneho ohňa a vloží ich do kadidelnice. Kňaz vloží tymian do kadidelnice a pokropí svätenou vodou najprv oheň, potom päť hrudiek tymianu; potom incenzuje tak oheň ako aj hrudky, ako sa to bežne robí pri takýchto požehnaniach.

Diakon ide ku stolíku (kredencii) pripravenom mimo kostola, zoblečie si fialový zvinutý ornát a oblečie si bielu diakonskú štólu a dalmatiku. Potom vezme do ruky stojan (svietnik), (“arundo” v latinčine, v slovenčine „trstina“) s troma sviecami na vrchu, zostavenými do trojuholníka. Tieto tri sviece symbolizujú ženy, ktoré prvé prišli k Kristovmu hrobu, v talianskej ľudovej tradícii sa trstina často nazývala “tri Márie.” Treba poznamenať, že v byzantskom ríte počas spievania paschálneho kánonu Veľkonočnej vigílie, kňazi držia v ruke kríž s troma sviecami vpredu keď robia incenzáciu oltára, ikonostasu a ľudu.

Všetci vstúpia v procesii do chrámu. Najprv turifer a akolyta, ktorý nesie päť hrudiek tymianu na podnose, potom subdiakon s krížom, akolyti, prítomný klérus, diakon nesúci stojan a kňaz. Niekoľko krokov po vstupe odíde akolyta naspäť k požehnanému ohňu, zapáli od neho sviecu, vráti sa k diakonovi a zažne jednu z troch sviec na stojane. Diakon pozdvihne stojan, pokľakne a zaspieva “Lumen Christi”. Všetci pokľaknú a odpovedia “Deo gratias.” Procesia pokračuje do stredu kostola, ďalšia svieca je zažatá a diakon znova pozdvihne stojan, pokľakne a zaspieva vyšším tónom “Lumen Christi”. Všetci odpovedia ako predtým. Procesia príde k oltáru a diakon zaspieva “Lumen Christi” ešte vyššie, znova pritom pokľaknúc a zdvíhajúc stojan a všetci znova odpovedia  “Deo gratias.”

Kňaz vystúpi k oltáru a pobozká ho, kým diakon odovzdá stojan akolytovi. Na oltár sa položí kniha na spievanie Exsultet, do kadidelnice sa vloží incenz, diakon požiada a dostane požehnanie od kňaza. Všetko toto sa deje ako pri normálnych obradoch pri spievaní evanjelia na slávnostnej omši. Diakon, subdiakon a akolyti idú k ambónu (pultu), ktorý stojí blízko stĺpu s paškálnou sviecou. Subdiakon drží procesiový kríž, jeden z akolytov drží päť hrudiek na podnose a iný drží stojan (svietnik). Kniha sa položí na pult,okiadza sa ako zvyčajne a diakon začne spievať Exsultet.

Keď príde k slovám “curvat imperia” asi v polovici, diakon prestane spievať. Vezme päť hrudiek tymianu a vloží ich do dier vo veľkonočnej svieci vo forme kríža. Tieto symbolizujú päť Kristových rán. Vrátiac sa k ambónu, pokračuje so slovami “V túto milostivú noc prijmi teda, svätý Otče, večernú obetu tohto kadidla…” Krátko potom, keď zaspieval o stĺpe a na ňom horiacom ohni “na česť Božiu”, znova prestane, príjme svietnik od akolytu, a s jednou z troch sviec zapáli paškálnu sviecu. Pokračujúc v speve, spieva, že oheň, hoci je rozdelený, predsa z neho neubúda. V tomto bode sa zažnú všetky svetlá v kostole; pred príchodom elektrického osvetlenia  boli iba odpálené od paškálnej sviece. Spev Exsultet končí chválospevom na svetlo takto požehnané a s modlitbami za ľud prítomný v chráme, pápeža, miestneho biskupa a v minulosti aj za rímskeho cisára (keď nebol cisár, táto časť sa vynechávala).
Po zaspievaní Exsultet sa diakon vráti ku kňazovi, ktorý si vyzlečie pluviál (keďže ten sa normálne používa iba na požehnania a procesie) a oblečie si ornát, zatiaľčo diakon si odstráni bielu dalmatiku a oblečie si znova fialový zvinutý ornát.

Tu začína čítanie dvanástich proroctiev zo Starého zákona, ktoré podľa normálneho zvyku misála sv.Pia V. kňaz číta na oltári, kým ich súbežne spievajú lektori.

  1. Genezis 1, 1 – 2, 2 : Stvorenie sveta
  2. Genezis 5, 31 – 8, 21: Noe a Archa (je vynechaných 17 veršov z tohto úryvku)
  3. Genezis 22, 1-19 : Obetovanie Izáka
  4. Exodus 14, 24 – 15, 1, pokračuje traktus, kapitola 15, 1-3 : Prechod cez Červené more (centrálny význam tohto čítania pre Veľkonočnú vigíliu je zdôraznený rubrikou misála 1970, ktorý špecifikuje, že toto nikdy nemožno vynechať)
  5. Izaiáš 54, 17 – 55, 11 : Výzva na prijatie sviatosti krstu
  6. Baruch 3, 9-38 : Zjavenie Boha svojmu ľudu
  7. Ezechiel 37, 1-14 : Videnie vyschnutých kostí a Vzkriesenie
  8. Izaiáš 4, 1-6, pokračuje traktus, kapitola 5, 1-2 a 7 : Vinica Pána
  9. Exodus 12, 1-12 (opakovanie z omše vopred premenených darov) : Zákon Veľkej noci a veľkonočný baránok
  10. Jonáš 3, 1-10 : Výzva na pokánie
  11. Deuteronómium 31, 22-30, pokračuje traktus, kapitola 32, 1-4 : Výzva na vernosť Pánovmu zákonu
  12. Daniel 3, 1-24 : Traja mládenci v ohnivej peci

V rímskych katakombách, starobylých svedkoch nielen kresťanskej umeleckej tradície, ale tiež aj liturgie Cirkvi, možno jasne vidieť, že od úplného začiatku kresťanstva tieto úryvky zo Svätého písma tvorili súčasť prípravy katechumenov na krst. Na Bielu sobotu katechumeni prišli v momente, kedy sa mali stať kresťanmi, zomierajúc v Kristovi, aby spolu s Ním mohli znova vstať kresťanmi. Už v polovici 2. storočia svätý Melito zo Sardis (v prvej zachovanej Veľkonočnej homílii) hovorí, že obeta Izáka je proroctvo o Kristovej smrti. Obrazy Noeho v arche, Mojžiša, Troch mládencov, Jonáša (christologickej postavy par excellence v prvých storočiach) sa objavujú všade v katakombách a na sarkofágoch v nich.

Po každom proroctve, (a trakte čo nasleduje po štvrtom, ôsmom a jedenástom proroctve) kňaz, stojaci ako zvyčajne pri misáli na epištolovej strane, s diakonom a subdiakonom v jednej línii za ním, spieva “Oremus”. Diakon zaspieva “Flectamus genua” a všetci si pokľaknú na okamih tichej modlitby. Potom subdiakon zaspieva  “Levate”, a všetci vstanú na kolektu, ako už bolo spomenuté pri omši vopred premenených darov. Všetko toto sa koná ako keď sa táto formula objavuje aj v iných omšiach.

Stručný prehľad  reforiem podľa Pia XII.

Reforma z roku 1955 upravuje hlavne prvú časť Veľkonočnej vigílie.

Reformovaný rítus stále začína vo fialových rúchach a končí v bielom. Kňaz má na začiatku oblečený pluviál, ako predtým. Avšak diakon a subdiakon nenosia už zvinuté ornáty, ale dalmatiku a tunicelu.
Hlavní a menší ministri prichádzajú mimo kostola na požehnanie ohňa ako v predchádzajúcom obrade, a rovnako v kostole nie sú zažaté žiadne svetlá. Namiesto stĺpu na evanjeliovej strane pre paškálnu sviecu je v strede sanktuária malý nosič  (“parvum sustentaculum”), ako tvrdí nová rubrika.

Subdiakon nesie procesiový kríž a akolyti nesú hrudky tymianu a svätenú vodu. Subdiakon zastane pred dverami kostola s krížom; zvyšok stojí okolo ohňa, kňaz obrátený ku krížu, ako v predošlom obrade.
Kňaz požehnáva oheň iba jednou modlitbou, druhá a tretia modlitba z predošlých obradov sú zrušené. Ako aj na Kvetnú nedeľu, normálny poriadok požehnania bol pozmenený. Oheň je pokropený svätenou vodou hneď po modlitbe, potom sú vložené uhlíky z ohňa do kadidelnice, potom tymian a oheň samotný je okiadzaný. Päť hrudiek nie je požehnaných spolu s ohňom.

V novom obrade sa stojan, čo symbolizuje ženy pri hrobe a v nich Cirkev už viac nepoužíva. Namiesto toho jeden z akolytov prináša kňazovi paškálnu sviecu samotná, ktorá je mimo kostola na stolíku. Kňaz vezme kovové rydlo a ním vyreže (“incídit”) do sviece ramená kríža medzi dierami: Alpha hore, Omega dolu, a potom číslice občianskeho roku (ktoré sú teraz oficiálne súčasťou obradu) do rohov. V skutočnosti je sotva možné vyrezať riadky takýmto spôsobom do ťažkého kúsku vosku, a tak prechádza po riadkoch, ktoré sú už na svieci, prechádzajúc rydlom nad nimi. Ako to robí, hovorí slová novo pripísané každej časti obrazu  (“Christus heri et hodie” na zvislom ramene, “Principium et finis” na vodorovnom, a tak ďalej.) Úvod OHS (príručka Svätého týždňa, č. 11) poznamenáva o tomto hovoriac, “Nie je dôvod, prečo by znaky na paškálnych sviecach … nemohli byť urobené vopred.”

Keď boli kríž a čísla vyrysované na svieci, kňaz vloží hrudky do dierok. Ak nie sú požehnané, požehná ich vodou a kadidlom pričom nič nehovorí. Keď ich vkladá, hovorí pritom nanovo vytvorené slová  pri každej: “Per sua sancta vulnera” pri prvej, “gloriosa” pri druhej, atď.
Diakon zažne sviecu z Veľkonočného ohňa a podá ju kňazovi, ktorý ju použije na zažatie paškálnej sviece. Pre toto bol vytvorený nový text keď zažína sviecu.

Modlitba, ktorou bolo v predošlom obrade požehnaných päť hrudiek tymianu sa teraz používa na samotnú paškálnu sviecu.  “Všemohúci Bože, nech zostúpi na toto kadidlo  (super hoc incensum) hojný prúd tvojho požehnania …” je zmenené na  “… na tento zažatý vosk” (super hoc incensum cereum).

Kňaz vloží viac tymianu do kadidelnice. Diakon ide k stolíku, dá si dolu fialovú dalmatiku a nahradí ju bielou. Potom vezme paškálnu sviecu a nesie ju v procesii.  Hlavní a menší ministri vstúpia do kostola, no poradie procesie je zmenené, keďže prítomný klérus prichádza po kňazovi a nie pred ním, ako je to u iných procesií. Ako aj v staršej forme, sú tu tri zastavenia, prvé zopár krokov od vchodu, druhé v strede kostola, tretie vo svätyni. Diakon trikrát zaspieva “Lumen Christi”, postupne zvyšujúc hlas, pričom ho nasleduje zbor. Nepozdvihuje paškálnu sviecu ani nepokľaká.

Všetci prítomní, klérus i veriaci, dostanú sviecu pred začiatkom obradu; kňaz si ju nesie so sebou do kostola. Pri prvom “Lumen Christi” je od paškálnej sviece odpálená kňazova svieca, pri druhom je to svieca kléru, pri treťom sviece veriacich a sú zažaté svetlá v kostole. Kostol je teda osvetlený nie pri speve Exsultet na chválu svetla, ale oveľa skôr.

V tomto okamihu kňaz nejde k oltáru, aby ho pobozkal, ale priamo k sédesu. Diakon vloží paškálnu sviecu na nosič v strede sanktuária. Stĺp  už viac nie je podstatným prvkom obradu, ale čisto dekoratívnym predmetom na držanie paškálnej sviece počas omše.
Subdiakon stojí pred ambónom s procesiovým krížom. Kniha na Exsultet sa už neumiestňuje na oltár. Tymian sa vkladá do kadidelnice, diakon pýta  a dostáva požehnanie od kňaza, potom prijíma knihu od ceremoniára. Všetko toto sa deje pri sédesi.Rubriky nehovoria o tom či si diakon kľakne pred kňazom ako pri omši.

Diakon a turifer idú k ambónu, ktorý je postavený tam, kde sa normálne spieva evanjelium. Kniha je položená na pult a okiadzaná ako zvyčajne. Diakon potom incenzuje aj paškálnu sviecu zatiaľčo ju obchádza dookola. (“circumiens cereum paschale, etiam illum thurificat.”)
Keďže paškálna svieca je už zažatá, päť hrudiek tymianu je vložených a svetlá v kostole sú zažaté. Exsultet spieva diakon celý naraz.

Starodávna modlitba za cisára na konci je nahradená novým textom, “Vzhliadni i na tých, ktorí nám vládnu…”. Posledná veta tohto nového textu znie: “de terrena operositate ad caelestem patriam perveniant cum omni populo tuo.” Hoci toto celé má znamenať, “od pozemskej práce daj im prísť do nebeskej vlasti s celým tvojím ľudom ” , je tu chyba v latinčine. “Operositas” znamená v klasickej latinčine “nadmerná bolesť, prehnaná jemnosť, nákladná práca” (Lewis and Short, s. 1268) a “rozpaky” u Tertuliána (Souter, s. 277). Po ňom sa objavuje iba veľmi zriedkavo, a nikdy vo význame, ktorý by malo mať tu.

Keď sa skončí Exsultet, diakon si vyzlečie bielu dalmatiku a oblečie si naspäť fialovú. Potom sa vráti ku kňazovi, ktorý zostáva v pluviáli. Táto kombinácia rúch sa normálne používa iba na požehnania a procesie.

Proroctvá spievajú čítajúci, ktorí stoja pri ambóne na epištolovej strane, otočení o štvrtinu doľava od zvyčajnej pozície. Čítania sú tak spievané smerom k svieci namiesto k oltáru, na rozdiel od čítaní akýchkoľvek iných dní a v smere normálne vyhradenom pre evanjelium.

Z dvanástich proroctiev obradu pred rokom 1955 je osem zrušených. Zostávajúce sú (podľa poradia v predošlom ríte):

1. Genezis 1, 1 – 2, 2 : Stvorenie sveta
4. Exodus 14, 24 – 15, 1, pokračuje traktus, kapitola 15, 1-3 : Prechod cez Červené more
8. Izaiáš 4, 1-6, pokračuje traktus, kapitola 5, 1-2 a 7 : Vinica Pána
11. Deuteronómium 31, 22-30, pokračuje traktus, kapitola 32, 1-4 : Výzva na vernosť Pánovmu zákonu

Zrušené proroctvá (podľa poradia v predošlom obrade):

2. Genezis 5, 31 – 8, 21: Noe a Archa
3. Genezis 22, 1-19 : Obetovanie Izáka
5. Izaiáš 54, 17 – 55, 11 : Výzva na prijatie sviatosti krstu
6. Baruch 3, 9-38 : Zjavenie Boha svojmu ľudu
7. Ezechiel 37, 1-14 : Videnie vyschnutých kostí a Vzkriesenie
9. Exodus 12, 1-12 : Zákon Veľkej noci a veľkonočný baránok
10. Jonáš 3, 1-10 : Výzva na pokánie
12. Daniel 3, 1-24 : Traja mládenci v ohnivej peci

Po každom zo zostávajúcich proroctiev (a traktov) kňaz nejde k oltáru na modlitbu, ale zostáva na sédesi a spieva “Oremus”, ako v predošlý deň. Diakon spieva tak  “Flectamus genua” ako aj “Levate”, čo už viac nerobí subdiakon, podobne ako aj v predchádzajúci deň.
Copyright (C) Gregory DiPippo, 2009

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *