Caspar_David_Friedrich_-_Der_Wanderer_über_dem_Nebelmeer

Zákon liturgickej entropie

Uverejňujeme preklad zaujímavého článku z blogu New Liturgical Movement.

Zákon liturgickej entropie

Peter Kwasniewski

Pôvodný článok bol zverejnený na: http://www.newliturgicalmovement.org/2016/05/the-law-of-liturgical-entropy.html

 

Je ľahšie kráčať dolu kopcom ako hore kopcom, ale je to oveľa náročnejšie pre kolená. Je ťažšie stúpať navrch, avšak nádherný pohľad zhora stojí za tú námahu.

Ako sa turisti často presviedčajú, keď kráčate úzkou stopou, možno uprostred hustých stromov, v spleti krátkych myšlienok prichádzajúcich krok za krokom sa zrazu obzriete  a otvorí sa vám celý svet v dych vyrážajúcom výhľade. Z toho máte takmer závrate ako keby vám tá krása spôsobila stuhnutie svalstva. Tú krásu tam vložil Boh, nie vy, no predsa vás to stálo úsilie, aby ste ju dosiahli. My tvoríme stopy a kráčame v nich, ale krása je zhora. Bola tam už predtým ako sme my existovali a zďaleka pretrvá aj našu existenciu.

To isté platí aj o liturgickej tradícii: je to Boží dar pre nás, je tu pred nami a presahuje nás. No musíme sa usilovať zachovať si ju a byť jej hodní.  Čo však absolútne nesmieme je myslieť si, že by bolo lepšie vytvoriť alternatívnu „tradíciu“ a pokúšať sa z toho tešiť. To by bolo ako postaviť obrovskú plochú obrazovku na konci chodníka a hľadieť takto na nafilmovaný západ slnka.

Názor, že sa musíme stať hodnými našej liturgickej tradície je, ako sa obávam, dnes vcelku neznámy. Je to kvôli desaťročiam dlhých zlých návykov spôsobených reformátormi, korektormi, prekladateľmi či inými členmi výborov, ktorí seba samých umiestňujú nad a pomimo tradíciu ako jej nadriadení, sudcovia, zlepšovatelia či improvizátori. Toto nie je a nemôže byť postoj niekoho, kto vedomý si svojich vlastných obmedzení a hraníc akejkoľvek doby, národa či kultúry v sebe a v nich, vďačne a pokorne príjme vznešené dedičstvo, raduje sa v jeho modlitbou nasýtenej kráse a stabilite a odovzdá ho v celku ďalej svojim nástupcom- snáď ešte ozdobené ďalšími dodatočnými znakmi úcty a zbožnosti ak bol určený na to, aby ich vytvoril.

Katolík, ktorý si je vedomý seba samého, ktorý vníma malosť svojho videnia a veľkosť tradície, ktorá ho predchádza a nesie, je v skutočnosti odľahčený, že nemusí vymýšľať nové veci keď kráča, že nemusí skúmať rieku po ktorej sa plaví. Necháva sa byť pripraveným nástrojom oveľa väčšieho tvorcu, ústami, cez ktoré naďalej znie rovnaké slovo, rukou či nohou čo vykonáva príkazy hlavy. Nebojí sa, že zničí to čo bolo úplné a bezpečné a spásonosné ešte predtým ako on vôbec prišiel na svet a čo bude aj ďalej pokračovať keď on tu už dávno nebude.

Predsa však je tu niečo veľmi dôležité čím jednotlivec, biskup, kňaz, diakon, rehoľník či laik musí prispieť, aby tradícia nevyhynula alebo nevyschla. Pravdaže nemusí vynájsť tradíciu, no ani ju nesmie ignorovať alebo brať na ľahkú váhu. Musí ju prijať lebo ináč prestane existovať. [1] V známom rozhovore publikovanom v časopise The Latin Mass sa Alice von Hildebrand  vyjadrila k tejto otázke otvorene:

TLM: Nemôžem ukončiť náš rozhovor bez otázky na ošúchanú tému. Kritici starej omše tvrdia, že kríza v Cirkvi sa rozvinula v čase keď sa táto omša slúžila po celom svete. Prečo by sme si teda mali myslieť, že jej oživenie je podstatnou súčasťou riešenia ?

AVH: Diabol nenávidí starú omšu. Nenávidí ju, lebo je najdokonalejším preformulovaním celého učenia Cirkvi. Bol to práve môj manžel čo mi dal tento náhľad na omšu. Problém, ktorý ohlásil súčasnú krízu nebola tradičná omša. Problémom bolo, že kňazi čo ju slúžili už stratili zmysel pre nadprirodzeno a transcendentno. Prefrčali modlitbami, odmrmlali a nevyslovovali ich. Toto je znakom, že vniesli do omše vlastnú rastúcu sekularizáciu. Stará omša nestrpí neúctu a preto tak veľa kňazov uvítalo keď odišla.[2]

Zákon entropie tvrdí, že akýkoľvek systém ponechaný na seba stratí poriadok, rozpustí sa alebo sa uvoľní. Materiálny svet má tendenciu uvoľňovať sa. Ak sa nepodarí nejako znovu zaviesť poriadok, rozklad je nevyhnutný[3].

V mikrosvete liturgie je týmto nevyhnutným princípom poriadku úcta k predpísaným textom, hudbe, rubrikám a dôstojnosť vyžadovaná z titulu príslušnej cirkevnej autority. Týmito vecami môžu prispieť len živé ľudské bytosti, ktoré spolupracujú s milosťou Ducha Svätého. Pokiaľ sú dostupné a tam kde sú prítomné, liturgia vzrastá a vzmáha sa neporušená. Avšak bez nich je odsúdená na rozklad.

Liturgický úpadok, nešváry a neporiadok sú podobne ako prirodzený sklon k entropii, cesta dolu kopcom pre hriešneho človeka. Ponechaný sám na seba, bez doprovodu tradície žiadanej Duchom Svätým a príkladu mnohých svätých, ktorí nám ukázali ako treba kráčať často vyčerpávajúcou cestou nahor vo vernosti, prispôsobí si hriešny človek liturgiu svojim vlastným chúťkam a želaniam, vlastným programom a cieľom. Teda niečomu ľahšiemu a škodlivejšiemu. Je to totiž výstup nahor, ktorý vedie k nádhernému výhľadu, záblesku obrovskej a pokorujúcej krásy, ktorá môže pochádzať iba od Stvoriteľa.

Hike1

POZNÁMKY
[1] Okrem týchto riadkov pozri tiež skvelý článok od Josepha Shawa “Does Tradition preserve us, or we the Tradition?”
[2] Pre úplny text pozri sem, pre hlavné myšlienky sem.
[3] Som si vedomý, že tento pojem je oveľa širší ako tento zjednodušený laický pohľad: pozri sem. No v bežnej predstavivosti znamená entropia pokračujúci pokles v poriadku a zhruba v tomto zmysle ho používam.