tenebrae2

Tmavé hodinky a posvätné ofícium Trojdnia-6.časť

Pokračujeme 6.časťou úvahy od Gregoryho DiPippo o textoch, obradoch a histórii obradov Veľkého týždňa pred a po reformách pápeža Pia XII. v roku 1955. Tentokrát si všimneme Tenebrae a ofícium Trídua.

6.časť: Tmavé hodinky a posvätné ofícium Trojdnia

http://www.newliturgicalmovement.org/2009/04/compendium-of-1955-holy-week-revisions_07.html

Gregory DiPippo

tenebrae2

Stručný prehľad starších rituálov (pred  Piom XII.)

Posvätné ofícium Svätého trojdnia je nielen najjednoduchšou formou ofícia, ktorá existuje, ale tiež aj najstaršia, pochádzajúca zo 4. storočia. Všetky antifonáre Rímskeho rítu, začínajúc od najstaršieho (antifonár z Compiègne, napísaný okolo roku 870, a Codex Hartker, napísaný okolo roku 1000) dosvedčujú takmer úplnú uniformitu rovnakého repertoára antifón a responzórii, ktoré sa nachádzajú v breviári sv.Pia V.  Treba tiež poznamenať, že v západnom mníšskom obrade je celé ofícium Trojdnia spievané presne rovnakým spôsobom ako v Rímskom breviári, hoci počet žalmov, čítaní a responzórii pri rozličných hodinkách nie je v súlade s regulárnym poriadkom mníšskeho breviára.  Už v čase sv.Benedikta bol tento rítus považovaný za takú úctyhodnú, že nikto sa neodvážil vytvoriť odlišnú formu alebo poriadok Ofícia na tieto tri dni.
Ofícium má nasledovné špeciálne charakteristické črty. Doxológia, ktorá bola podľa všeobecnej tradície pridaná do ofícia pápežom sv.Damazom I. (366 – 384) sa všade vynecháva. Podobne aj invitatórium, hymnusy, krátke kapitoly (čítania), a v podstate všetky prvky, ktoré boli pridané do ofícia v priebehu niekoľkých storočí, aby umocnili jeho krásu a oslavný ráz. Cirkev úmyselne zachovala pôvodnú formu Ofícia ako znak náreku v dňoch bezprostredne pred Veľkou nocou, aby sa tak všetko mohlo navrátiť na svoje právoplatné miesto počas oktávy Kristovho vzkriesenia, kedy sú všetky veci obnovené. Naozaj, proces postupného skracovania ofícia týmto spôsobom tvorí opravdivú súčasť prechodu liturgického roka smerom k Veľkej noci. Slovo Alleluja je odstránené z celej liturgie na nedeľu Septuagesima, na nedeľu Umučenia je odstránená doxológia z invitatória, responzórii a  omše.

Matutíná a ranné chvály týchto troch dní spievané spolu ako jeden obrad sú univerzálne známe ako “Tenebrae”, latinský výraz pre “temnotu”. Tmavé hodinky každého dňa boli tradične anticipované večer predchádzajúceho dňa. Tenebrae Zeleného štvrtka sa konalo večer Zradnej stredy atď. Počas obradu boli postupne všetky svetlá v kostole pozhasínané (ako bližšie popíšeme nižšie), aby sa tak posledná časť ceremónie konala v úplnej temnote. Tento bod bude tiež obšírnejšie spomenutý v nasledujúcej diskusii o načasovaní obradov Trídua.

Hodinka matutín je rozdelená do troch  nokturn ako pri väčších sviatkoch, pričom každá z nich pozostáva z troch žalmov s antifónami, verzikulom a troma čítaniami s responzóriami. V prvej nokturne Cirkev spieva úryvky z Jeremiášových lamentácií so špeciálnou melódiou známou pre svoj oslavný charakter a krásu úplne vhodný k textu. Tieto čítania a  responzóriá boli tiež skomponované do polyfonického spevu nespočetnými hudobníkmi a skladateľmi. Palestrina, Victoria a Charpentier sú len tri z mien významnejších skladateľov, ktorí vytvorili tieto diela.

Ranné chvály sa skladajú z piatich žalmov s antifónami, verzikulom a Benedictus so svojou antifónou, po ktorej sa spieva antifóna Christus factus est, oprávnene slávna ako jedna z najdojímavejších kúskov gregoriánskeho repertoára, a ktorá je tiež graduálom omše Pánovej večere. Na Zelený štvrtok sa modlí na všetkých hodinkách vrátane Tenebrae, až po, “usque ad mortem”; na Veľký piatok “mortem autem Crucis” je pridané, a na Bielu sobotu zvyšok (“propter quod et Deus…”).

Modlitba Pána sa recituje potichu a potom žalm 50 Miserere. Tento žalm sa hovorí “recto tono”, podľa rubrík breviára, t.j., všetko v jednej krátkej vete a tichým hlasom. Avšak začiatkom 16.storočia sa zaviedol zvyk písať polyfonické verzie tohto žalmu pre túto časť rítu. Tá od Gregoria Allegriho, dirigenta Sixtínskej kaplnky je najslávnejšia, ale je iba jedna z majstrovských diel inšpirovaných týmto textom. (Pozri posledné dva odstavce z článku na Catholic Encyclopedia o Miserere; http://www.newadvent.org/cathen/10352c.htm)

Obrad končí modlitbou “Respice, quaesumus, Domine, super hanc familiam tuam,” jedinou modlitbou používanou v ofíciu po tieto dni. Táto modlitba je Oratio super populum z omše Zradnej stredy, používaná tiež na nasledovné vešpery. Celkovo sa tak modlí celé tri dni, od vešpier stredy po nónu soboty. Záver modlitby hovorí celebrant potichu, a nič ďalšie sa nepridáva.
Toto ofícium je sprevádzané špeciálnou ceremóniou, ktorá sa stala jednou z najobľúbenejších pre kresťanských veriacich. Na oltári stojí kríž, počas prvých dvoch dní zahalený, odhalený na Bielu sobotu, po omši vopred premenených darov. Na každej strane kríža je šesť sviec, normálne postavených ako pri všetkých slávnostných obradoch. V sanktuáriu, na epištolovej strane stojí trojuholníkový stojan s pätnástimi sviecami. Tieto reprezentujú Krista, Máriu Magdalénu Máriu, ženu Kleofáša, a dvanásť apoštolov. Na konci každého žalmu je zhasnutá svieca na stojane v smere odspodu nahor. Toto reprezentuje apoštolov a učeníkov opúšťajúcich Spasiteľa, ktorý mieri k Umučeniu. Keďže je tam štrnásť žalmov, svieca na vrchu zostáva zažatá, reprezentujúca Krista, Svetlo sveta, ktorá ani pri Jeho smrti nezhasne.

Na posledných šesť veršov z Benedictus, sviece na oltári a všetky ostatné sviece v kostole sú zhasnuté. Potom, posledná zostávajúca svieca na stojane je umiestnená na oltár, aby reprezentovala Umučenie a obetnú smrť Krista; nakoniec je skrytá za oltár na znak Jeho pochovania. Keď celebrant povedal modlitbu Respice, po krátkej prestávke, každý zabúcha na chórové lavice a operadlá, aby vytvoril  “hluk a rachot”, ako hovoria rubriky breviára, reprezentujúc zemetrasenie a iné fenomény Stvorenia, v hrôze a zmätku zo smrti Stvoriteľa. Obrad avšak končí so znakom viery Cirkvi vo Vzkriesenie- svieca je vzatá zozadu z oltára a ukázaná všetkým, ktorí hneď prestanú búchať na chórové lavice a operadlá a začínajú v tichosti opúšťať kostol.

Zostávajúce hodinky sa modlia v extrémne jednoduchej forme rovnako veľkej starodávnosti. Pri menších hodinkách sa žalmy hovoria ako na sviatky, ale bez antifón. Na kompletórium je pridané k žalmom Nunc dimittis. Vešpery tvorí päť žalmov s antifónami ako zvyčajne a Magnificat s antifónou z evanjelia zo dňa. Na konci každej hodinky sa hovorí Christus factus est, Pater noster, žalm Miserere a modlitba Respice, ako na konci ranných chvál.

V liturgii sv.Pia V. ofícium Trojdnia končí s nónou Bielej soboty. Veľkonočná vigília končí prvými vešperami Veľkej noci, pozostávajúcimi len zo žalmu 116., najkratšieho v žaltári, spolu s antifónou Alleluja, alleluja, alleluja, a Magnificat, s antifónou prevzatou z evanjelia vigílie. Všetky rukopisné antifonáre, dokonca aj tie najstaršie, majú prvé vešpery Veľkej noci na konci Veľkonočnej vigílie s rovnakou antifónou na  Magnificat aká sa nachádza aj v ríte sv.Pia V.

Stručný prehľad  reforiem podľa Pia XII.

V reformách z roku 1955 neboli matutíná ani ranné chvály upravené. Avšak žalm Miserere bol odstránený z konca všetkých hodiniek, čím bol vylúčený z liturgie. Na kompletórium, modlitba používaná po zvyšok roka Visita, quaesumus sa používa namiesto Respice, hoci na prímu, ktorá má tiež pevnú modlitbu počas zvyšku roka sa Respice naďalej používa.

Rubriky OHS z roku 1955 zakazujú stáročia starý zvyk anticipovania obradov Tenebrae na večer predchádzajúceho dňa. (Výnimka platí pre Tenebrae Zeleného štvrtka, ale len v tých kostoloch, kde sa slúži nová omša posvätenia olejov.) Obrad preto vo väčšine prípadov skončí pri šírom dennom svetle a ceremónia zhasínania sviec sa preto zväčša minie želanému efektu. Rubriky na ceremóniu, ktorá sprevádza spievanie Tenebrae neboli upravené v roku 1955 (“Horae supra dictae dicuntur ut in Breviario Romano.”). Avšak vo vydaní breviára z roku 1961, poslednom pred pokoncilovou reformou, nie je zmienka o skrývaní poslednej sviece horiacej na stojane, ani o búchaní na konci obradu. Sviece sú postupne zhasínané, ako v staršom obrade, ale po modlitbe klérus jednoducho odchádza v tichosti. (Toto vychádza z vysvetlenia Kongregácie pre posvätné obrady z roku 1956: “Keďže rubriky mlčia o robení hluku na konci láud po modlitbe,  musí sa preto považovať za zrušené.” – Ephermerides 1956, s. 423.)
Na Zelený štvrtok a Veľký piatok sa v chórovej modlitbe vynechávajú vešpery, keďže sú nahradené omšou Pánovej večere a slávnostnou liturgickou akciou Veľkého piatku. Nie je preto už povinné recitovať ich súkromne vzhľadom na účasť na týchto liturgiách.

Na Bielu sobotu je zavedená nová modlitba pre celý deň. Boli vytvorené nové vešpery na Bielu sobotu, takmer identické k vešperám v minulosti používaným vo štvrtok a piatok. Tieto vešpery fakticky odsúvajú prvé vešpery Veľkej noci, ktoré zakončievali  Veľkonočnú vigíliu v misáli sv.Pia V. Veľká noc sa tak stáva jediným sviatkom, ktorý nemá prvé vešpery a Biela sobota jedinou sobotou roka, ktorej vešpery nie sú súčasťou nasledujúcej nedele.

Zostávajúce zmeny o Veľkonočných matutínach a laudách budú popísané v článku o Veľkonočnej vigílii.
Copyright (C) Gregory DiPippo, 2009