easter_vigil_tar_2013

Reformy Veľkého týždňa 1955:čas slávenia obradov-9.časť

9.časť sa zaoberá otázkou času, kedy sa slávili rôzne liturgie Veľkého týždňa a ako bolo toto zreformované.

 POZNÁMKA:

Sväté trojdnie (triduum od tres dies – “priestor troch dní”) boli kedysi prikázané sviatky, kedy boli ľudia oslobodení od služobných prác, aby sa tak mohli zúčastniť liturgie, kedysi slávenej ráno. V 17.storočí pod vplyvom meniacich sa sociálnych a náboženských pomerov bola avšak táto povinnosť zrušená. Následkom toho veriaci stratili z dohľadu tieto nádherné obrady a vo všeobecnosti ich poznali iba kňazi a zasvätené osoby v kláštoroch.

V roku 1951 pápež Pius XII. začal navracať liturgii Trojdnia jej pôvodné miesto nariadením, aby sa vigília Veľkej noci slávila večer. V roku 1953 bolo v niektoré dni povolené sláviť omšu  večer. Reformované Ordo Veľkého týždňa bolo vydané v roku  1955 a nabralo účinnosť na Kvetnú nedeľu, 25.marca 1956.   Vtedy sa aj nedeľa Veľkého týždňa začala nazývať “Druhá nedeľa v období Umučenia, alebo Kvetná nedeľa”.  Matutíná a laudy (Tenebrae, “temnota”) sa mali spievať ráno.  Omša Zeleného štvrtka nemala začínať pred 17.hodinou a nie neskôr ako o 20.hodine. Zámerom bolo uľahčiť ľuďom  zúčastniť sa všetkých týchto dôležitých liturgií.

 9.časť: Čas slávenia liturgie Veľkého týždňa

http://www.newliturgicalmovement.org/2009/05/compendium-of-1955-holy-week-revisions.html
Gregory DiPippo

Pred reformou Veľkého týždňa v roku  1955, obrady Trojdnia boli všetky “anticipované”, tak, že obrady Tenebrae, matutíná a ranné chvály (laudy) týchto troch dní sa všetky konali v predchádzajúci večer a tri omše (vrátane vigílie Veľkej noci) sa konalo ráno. Mám knihu o Veľkom týždni, pôvodne od kanonika z baziliky sv. Petra. Keď som si ju kúpil, našiel som tam aj výstrižok z novín z roku 1930, na ktorom bol zoznam obradov Veľkého týždňa v rôznych rímskych kostoloch. V bazilike sv.Petra začínali obrady Tenebrae  každý deň o 16.45 a tri omše ráno o 9:15. Podobný program dodržiavali v rôznych byzantských chrámoch v Ríme, napr. v Pontifikálnom ruskom kolégiu; tento program zostáva normou v byzantských chrámoch dodnes. Reforma z roku 1955 zakázala túto prax. Obrady Tenebrae sa mali odteraz konať ráno, omša Pánovej večere a omša vopred premenených darov (premenované) sa mali konať večer a vigília Veľkej noci v noci.

Tenebrae

Hodinky matutínií sa pôvodne nazývali vigiliae, po latinsky “bdenie”. Tento názov sa často objavuje v Reguli svätého Benedikta a dodržiava sa v cisterciánskom breviári. Názov je odvodený zo starého rímskeho vojenského zvyku, ktorý rozdeľoval noc rovnomerne na štyri časti, bez ohľadu na dĺžku samotnej noci. Ranokresťanský výber tohto vojenského termínu za nočný obrad žalmov a čítaní prináša idea  ‘militia Christiana’, bdenie v kláštoroch a katedrálach. Pôvodný nočný charakter matutínií je stále naznačený univerzálnym zvykom na Západe rozdeľovať hodinku na “nokturny”. Tento termín sa používa dokonca aj v ambroziánskom ríte, ktorého matutíná sú dosť odlišné od rímskeho a mníšskych rítov.

Hodinky laud boli pôvodne známe ako “Laudes Matutinae”, “ranné chvály”. Neskôr bol názov skrátený na  “Laudes”, a “Matutinae” boli presunuté na vigílie. Zdá sa, že toto vyústilo zo všeobecne akceptovaného zvyku spievať vždy dve hodinky spolu ako celok- zvyk, ktorý bol prevzatý za normu do doby vydania breviára sv.Pia V. a rovnako aj skorších breviárov. Až s úpravou sv. Pia X bola vydaná rubrika na oddelenie (iba pri súkromnej recitácii) matutínií od laud. Ukončujúc matutíná, laudy sa stávajú štvrtou zo starých rímskych vojenských hodiniek- tou, ktorá vidí príchod úsvitu.

Malo by preto byť pochopiteľné, že starodávny zvyk “anticipovania” Tenebrae v predchádzajúci večer nie je anticipáciou (očakávaním) ranného ofícia o niekoľko hodín, ale skôr očakávaním nočného ofícia zopár hodín, s laudami pripojenými v týchto dňoch ako aj v ostatných k matutínám. Pred vynájdením presných nástrojov na meranie času, “ôsma hodina”, ktorú sv. Benedikt označuje za ideálny čas na matutíná, nemohla byť vždy vypočítaná veľmi presne. Je pravdepodobné, že matutíná kedysi začínali zrejme v neskoršiu časť noci, niekedy po polnoci a niekedy zrejme aj skôr.
Je nutné zdôrazniť, že špeciálny rituál Tenebrae, ktorý bol vždy populárnou a milovanou časťou Veľkého týždňa sa oveľa viac hodí k noci ako k ránu a jasne vznikol zo zvyku sláviť ofícium, alebo aspoň jeho zakončenie po západe slnka.  Je zaujímavé si všimnúť, že v súčasnosti vo veľkom množstve kostolov, kde sa používa iba reformovaná pokoncilová liturgia sa stále koná istá forma  Tenebrae:  v jeden alebo viac večerov Svätého trojdnia, a dokonca aj na Zradnú stredu. Pritom tam v rovnakých dňoch verejne vôbec neslávia nijakú formu pokoncilovej liturgie hodín.

Nakoniec treba tiež poznamenať, že počas Svätého trojdnia sa každá hodinka už iba príležitostne odvoláva na aktuálnu hodinu dňa. Všetky prvky, ktoré tradične definujú liturgickú hodinku (ako napr. nemenné kolekty na prímu a kompletórium) a hymny ako “Jam lucis orto sidere”, sú vynechané. Teda anticipovanie menších hodiniek ráno a obradu  Tenebrae večer, nie je tak celkom v rozpore s “vlastným” liturgickým časom dňa.

Omše Trojdnia

V pôste bola kedysi dávno veľmi blízka súvislosť medzi slávením posvätného ofícia a omšou. Postenie od jedla v pôste sa pôvodne každý deň zachovávalo až do hodinky Nona, dnes zhruba medzi druhou a treťou hodinou popoludní. Po None nasledovala omša, a potom vešpery, po ktorých mávali všetci ľudia spolu jediné jedlo dňa. Táto starodávna tradícia sa odráža aj v rubrike breviára sv.Pia V. o tom, že  vešpery sa mali modliť pred hlavným jedlom dňa.  (Do 16.storočia bola už stará pôstna disciplína postenia od jedla značne zmiernená. Stalo sa takmer univerzálnym zvykom anticipovať všetky hodinky, vrátane vešpier ráno a prerušiť pôst okolo poludnia.) “Ita, missa est” sa podľa tradície nehovorilo na konci omše, keďže komunita zostávala spolu, a prerušila spolu postenie po omši a nebola teda prepustená na konci omše.

Toto je tiež dôvod prečo omša posledného dňa pôstu, Bielej soboty, tradične končí vešperami, ktoré sa potom budú už spievať v normálnom čase. V niektorých rítoch, napríklad u premonštrátskeho rádu bol tento zvyk rozšírený aj na iné dni Trojdnia a vešpery sa konali ako postkomúnia omše Pánovej večere a omše vopred premenených darov (Veľký piatok).

Na Zelený štvrtok sa pôvodne konali tri omše. Jedna na svätenie svätých olejov, iná za zmierenie s tými, ktorí konali počas pôstu verejné pokánie a večerná omša na pamiatku Pánovej večere. Všetky tri tieto omše mali byť bežne slávené biskupom, s koho úradom všetky tri tieto udalosti špeciálne súvisia. Ako si možno predstaviť, slávenie troch omší v jeden deň sa stalo veľmi ťaživým, hoci rituál omše bol pomerne jednoduchý. Už v 7.storočí spomína najstarší opis Veľkého týždňa v Ríme, Ordo Romanus I, požehnanie olejov počas omše Pánovej večere a nespomína už omšu za zmierenie hriešnikov. Podobne aj staré lekcionáre z Wurztburgu (polovica 7. storočia, zhruba súbežne s prvým Ordo Romanus), a Murbachu, (od polovice 8. do polovice 9. storočia), spomínajú iba jednu omšu, “v ktorej sa robí krizma.” Prvý rukopis si všíma deň, no nemá určené evanjelium; v druhom je evanjelium z omše Pánovej večere a o niekoľko veršov viac z  Jána 13.kapitoly ako je v misáli sv.Pia V. Prvý Ordo Romanus naznačuje rovnaké evanjelium ako je v misáli sv.Pia V.

Ako už bolo poznamenané skôr, v článku o omši Pánovej večere, Rímsky rítus považuje Zelený štvrtok za slávnosť Pána. Spieva sa “Gloria in excelsis” a Nicenské krédo, rúch sú biele a na konci sa hovorí  “Ita, missa est” namiesto staršej formuly “Benedicamus Domino”, všetko charakteristiky sviatkov.  V starých časoch bol samotný Zelený štvrtok niekedy označovaný ako “natalis calicis – zrodenie Kalicha”, keďže sviatky mučeníkov sa nazývajú “natalis dies”, deň mučeníkovho narodenia pre nebo.

Domnievam sa, že skutočným dôvodom, prečo bola omša Pánovej večere anticipovaná ráno je skôr slávnostný charakter Zeleného štvrtka  radšej ako univerzálne zanechanie “vlastnej” liturgickej hodiny. Hodina dodržiavaná v bazilike sv.Petra v roku 1930, a v byzantskom obrade dones, je normálnym časom pre Terciu. Po tejto hodinke by sa mala na hlavné sviatky a nedele riadne slúžiť slávnostná omša. V skutočnosti aj prvý Ordo Romanus explicitne naznačuje, že omša sa má sláviť “hora tertia”. S veľkým nárastom zbožnosti k Najsvätejšej Sviatosti v neskorom stredoveku, sa procesia so Sviatosťou k Božiemu hrobu (bočnému bohostánku) stala jednou z hlavných čŕt Zeleného štvrtka. Anticipovanie omše ráno nechalo veriacim viac času modliť sa pri Božom hrobe, až do začiatku obradu Tenebrae na Veľký piatok.

Podľa prvého Ordo Romanus, liturgiu vopred premenených darov slávil v polovici 7.storočia pápež tiež “hora tertia”. Jej prvú časť, omšu katechumenov potom zopakoval farský klérus vo svojich kostoloch okolo večera.  Podotýkam, že paralely medzi týmto obradom a bežným slávením omše, ktoré majú poukázať na vnútornú jednotu medzi Poslednou večerou a Ukrižovaním sú skôr dôvodom pre jej starodávnu anticipáciu ako nedbalosť alebo nedostatok záujmu o “vlastný” čas. Omša vopred premenených darov je poctou omše Pánovej večere a súčasťou rovnakej slávnosti. Je jasné, že prvotná Cirkev neverila, že by veriaci počúvali Pašie menej zbožne alebo si pripomínali Kalvársku obetu menej živšie, keď sa tak dialo v skoršiu hodinu ako v skutočnú hodinu Kristovej smrti. Pašie sa čítajú štyrikrát počas Svätého týždňa a sú tak  “anticipované” o päť dní na Kvetnú nedeľu, o tri na Veľký utorok a o dva na Zradnú stredu.

Vlastná hodina pre slávenie Veľkonočnej vigílie ako aj všetky feriálne dni pôstu je tiež tradične po None. Podľa prvého Ordo Romanus, katechumeni sa pripravovali na krst ráno v Bielu sobotu, v čase okolo Tercie. Potom  boli prepustení vrátiť sa večer na vigíliu, ktorá sa začínala po None. Podobne aj Graciánov dekrét, jedno z najvýznamnejších diel stredovekého kánonického práva, tvrdí, že “…na Bielu sobotu, slávnostná omša má byť slávená smerom k začiatku noci.” (De consecratione, Distinction 1, Canon 50) Požehnanie paškálneho ohňa je jasne večerným rituálom a text Exsultet hovorí jasne štyrikrát za sebou “Toto je noc…”.

Avšak, nesmie sa chápať, že by Cirkev  anticipovaním tohto obradu slávila Vzkriesenie Krista v sobotu ráno. Ako už bolo poznamenané v článku o omši Bielej soboty, Veľkonočná vigília nie je prvou omšou Vzkriesenia; je to vigília, bdenie. Nekompletný charakter omše, ktorá vynecháva introit, krédo, ofertóriovú antifónu, Agnus Dei a znak pokoja jasne naznačuje, že Cirkev, hoci dôverujúc v Pánovo zmŕtvychvstanie, stále očakáva skutočné zmŕtvychvstanie a verejné zjavenie Vzkrieseného Pána.  Podobná tradícia sa zachováva aj v byzantskom obrade, ale slávny veľkonočný hymnus “Kristus vstal zmŕtvych, smrťou pošliapal smrť…”, byzantský veľkonočný hymnus  par excellence, sa nespieva až do matutínií Veľkonočnej nedele.

Reforma pápeža Pia XII. v skutočnosti nevrátila Veľkonočnej vigílii jej vlastný historický čas po None, keďže prikázala, že vigília sa má začínať v takú hodinu, aby omša samotná začínala okolo polnoci. Posvätné ofícium Bielej soboty bolo upravené takým spôsobom, že sobota samotná má vešpery i kompletórium. Zatiaľčo predtým sa vešpery, teda prvé vešpery Veľkej noci spievali ako postkomúnia vigílie a kompletórium krátko za tým. Táto zmena  sa zakladá na v tom čase liturgistami všeobecne prijímanej teórii, hoci o tom nie je presvedčivý dôkaz, že 12 proroctiev vigílie tvorí istý druh matutínií. (pozri napr. Batiffolove History of the Roman Breviary, s. 128 z roku 1898, anglická verzia.) Z tohto dôvodu mala potom Veľkonočná vigília končiť s novo vytvorenými  laudami. Hoci bývalá prax anticipovania vigílie ráno bola zjavne v rozpore s požehnaním ohňa a so spievaním Exsultet, novšia prax má laudy spievané o jednej alebo druhej hodine rannej. Čo bolo označené ako zmätočný nedostatok harmónie s hodinou dňa je jednoducho posunuté zo začiatku obradu na koniec.

Záverečné úvahy

Zmeny obradov Svätého týždňa sa často vysvetľujú  ako vyústenie potreby navrátiť tieto obrady ich  “vlastnému” času. Avšak je nutné pochopiť, že zmeny v dovtedajších obradoch  nemajú nič spoločné ani s tradičným ani s novým časom slávenia.

Len dva z obradov Svätého týždňa sú spomínanou reformou misála a breviára znateľne zmenené v dĺžke: omša Kvetnej nedele a Veľkonočnej vigílie. Čas slávenia Kvetnej nedele nebol reformou vôbec dotknutý. Nie je žiadny špecifický dôvod prečo Veľkonočná vigília, (ako bola do roku 1955), nemohla byť slávená v novourčenú hodinu. Takto sa to v skutočnosti odohrávalo po dobu piatich rokov. Nočné slávenie Veľkonočnej vigílie  bolo schválené na skúšku v roku 1951 a konalo sa na niektorých miestach. Avšak ešte so starším obradom,12 proroctvami a všetkým ostatným. Žiadna zo zmien v liturgii Zeleného štvrtka alebo Veľkého piatka nemení značným spôsobom dĺžku obradu.

Copyright (C) Gregory DiPippo, 2009

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *