piusxii02

Reformy Veľkého týždňa 1955:Biela sobota II.-8.časť

Nasleduje 8.časť úvah od Gregoryho DiPippo o textoch, ceremóniách a histórii obradov Veľkého týždňa pred a po reformách v roku 1955. Pozrieme sa na druhý diel Veľkonočnej vigílie.

8.časť: Biela sobota – Svätenie krstnej vody, litánie svätých, omša a vešpery

Gregory DiPippo

http://www.newliturgicalmovement.org/2009/04/compendium-of-1955-holy-week-revisions_11.html

piusxii02

Stručný prehľad starších rituálov (pred  Piom XII.)

Keď sa skončili proroctvá, ak má kostol krstný prameň, je teraz požehnaný. A tak vtedy všetci idú v procesii ku krstiteľnici. Počas procesie sa spieva slávny traktus Sicut cervus, začiatok žalmu 41, ktorý dal vznik rozšírenému zvyku dekorovania krstiteľníc obrazmi jeleňa pijúceho z prameňa. Pred vstupom ku krstiteľnici kňaz spieva modlitbu, ktorá hovorí o jeleňovi, porovnávajúca ho k ľudu, ktorý túži po znovuzrodení vo vodách krstu.

Keď všetci vstúpili ku krstiteľnici, kňaz povie inú modlitbu, potom prefáciu, typickú pre rímsky rítus, počas ktorej vykoná obrad požehnania vody. Rukou rozdeľuje vodu v tvare kríža, potom robí tri razy znak kríža nad krstiteľnicou na slová  “per Deum vivum, per Deum verum, per Deum sanctum”. Znova rukou rozdeľuje vodu, vyleje z nej na každú svetovú stranu hovoriac “On učinil, že ty si vyvierala z rajského prameňa a na jeho rozkaz zavlažovala si celú zem štyrmi riekami.”  Pokračuje v prefácii a potom trikrát dýcha na vodu v podobe kríža. Paškálna svieca, prinesená v procesii ku krstiteľnici je trikrát ponorená do vody, vždy mierne hlbšie, kým kňaz spieva, “Nech do plnosti tohto prameňa zostúpi sila Ducha Svätého.” Kňaz potom znova dýchne nad vodou v tvare gréckeho písmena psí, Ψ, (pre “psyche” -Duch) a pokropí ľud vodou.

Akolyta prinesie olej katechumenov a svätú krizmu kňazovi, ktorý z každého odleje trochu do prameňa a potom naraz z oboch v tvare kríža. Voda takto nasiaknutá olejom sa rozšíri do celého prameňa. Ak sú tu osoby čo majú byť pokrstené, udeje sa tak podľa krstného rituálu.

Po krstoch sa všetci vrátia do kostola, spievajúc litánie ku všetkým svätým. Ak sa nepožehnáva krstiteľnica, kňaz si vyzlečie ornát, diakon a subdiakon si odstránia zvinuté ornáty a padnú na tvár pred oltárom na litánie ku všetkým svätým. Litánie sa spievajú v oveľa skrátenejšej forme. Avšak každá invokácia sa spieva dvakrát, najprv dvoma kantormi a odpoveďou, potom znova celým zborom s rovnakou odpoveďou. Toto zdvojenie invokácií je pozostatok starodávneho zvyku kedy sa litánie spievali raz v mene katechumenov idúcich v procesii ku krstiteľnici a znova keď sa vracali do chrámu, vítajúc novopokrstených v spoločenstve svätých.

Uprostred litánií (na “Peccatores, te rogamus audi nos”) kňaz, diakon a subdiakon vstanú a vrátia sa s akolytmi do sakristie. Oblečú si biele omšové rúcha na slávnostnú omšu, ktorá nasleduje, zatiaľčo akolyti pripravia oltár, zažnú sviece, postavia naň relikvie (alebo ich odkryjú, ak sú zakryté) a kvety. Na konci litánií zbor zaspieva veľmi dlhé Kyrie.  Oltár už je pripravený, všetci sa vrátia do sanktuária a začína omša.
Omša vigílie má niekoľko významných rozdielov od bežnej slávnostnej omše. Gregoriánske antifóny omše sa nespievajú, znak, že radosť Cirkvi zo Vzkriesenia nie je ešte ukončená až kým sa nezjaví sám Spasiteľ. Nie je introit a po skončení Kyrie kňaz intonuje Gloria in excelsis, ktoré sa potom spieva s rovnakým obradom ako na Zelený štvrtok- zaznejú všetky zvony v kostole na začiatok slávenia Veľkej noci. Počas Gloria sú odkryté obrazy svätých a maľby, ktoré boli doteraz zahalené takmer dva týždne. Kolekta a epištola sa spievajú ako zvyčajne. Po epištole kňaz trikrát zaspieva nádherné, melizmatické Alleluja charakteristické pre tento obrad, zvyšujúc hlas druhý a tretí raz.. Toto je oficiálny návrat Alleluja do liturgie. Zbor ho vždy zopakuje po kňazovi. Nasleduje graduál a potom traktus, posledný pôstny. Zmes Alleluja, piesne radosti, a traktu, spievaného keď je Alleluja zrušené na Septuagesima, symbolizuje skutočnosť, že zjavenie Vzkrieseného Pána nie je ešte úplne. Vo svätej liturgii Cirkev žije v očakávaní Kristovho vzkriesenia ako to robila aj Jeho Matka dôverujúc v neho, hoci ho ešte nevidela.

Evanjelium tejto omše (sv. Matúš 28, 1-7), tiež odráža skutočnosť, že Cirkev ešte stále očakáva zjavenie Krista. Rozpráva o zjavení anjela ženám keď stáli pri hrobe a slová, ktoré im povedal oznamujúc Zmŕtvychvstanie pred úsvitom: “Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa týždňa, prišla Mária Magdaléna a druhá Mária pozrieť si hrob.” Kristus, Svetlo sveta, sa ešte neukázal Cirkvi, preto akolyti nenesú sviece na evanjelium.

Krédo sa nehovorí na tejto omši, ani tu nie je ofertóriová antifóna. Agnus Dei sa tiež nehovorí, a pokoj sa tiež nedáva- všetko sú znaky, že Vzkriesený Pána sa ešte priamo nezjavil, aby dal pokoj svojím učeníkom.(sv. Ján 20, 19-21). Namiesto antifóny komúnie, sa spievajú prvé vešpery Veľkej noci, vo veľmi jednoduchej forme jedného žalmu (116., najkratší zo žaltára), s dobre známou antifónou šiesteho módu “Alleluja, alleluja, alleluja.” Hneď potom nasleduje Magnificat. Prvé slová jeho antifóny sú prvé slová evanjelia tejto omše, citované vyššie.  Tieto veľmi krátke vešpery sa už nachádzali v antifonári z Compiègne, rukopise z 9. storočia, ale vzhľadom na to, že podobný obrad je tiež v ambroziánskej veľkonočnej vigílii, je pravdepodobne oveľa starší.

Modlitba postkomúnia sa spieva na záver omše aj vešpier spolu a diakon zaspieva “Ite, missa est, alleluja, alleluja”; prepustenie ľudu sa tak spieva s dvoma alleluja po celú oktávu Veľkej noci. Omša končí ako zvyčajne posledným evanjeliom, pripomienkou, dielo nášho vykúpenia uskutočnené v Kristovom Vzkriesení je dielom samotného Boha, vteleného pre našu spásu.

Stručný prehľad  reforiem podľa Pia XII.

Požehnanie krstiteľnice bolo presunuté z tradičného miesta do stredu litánií svätých, po   “Omnes Sancti et Sanctae Dei, intercedite pro nobis.” Teda, aj keď je tu krstiteľnica, litánie začínajú hneď po štvrtom proroctve. Text litánií nie je zmenený, ale invokácie sa už nespievajú podľa starého spôsobu dvakrát. Kňaz, diakon a subdiakon kľačia, namiesto ľahnutia, a nevyzliekajú si pluviál a dalmatiky (pripomíname, že používanie dalmatík na tomto mieste bolo jednou z reforiem popísaných v predošlej časti. Do roku 1955 sa používali namiesto nich zvinuté ornáty). Rubriky nešpecifikujú, že kľačia pred oltárom namiesto zostávania na sédesi.

V tomto bode je vytvorený nový obrad  ad libitum na požehnanie vody. Je dovolené, ale nie povinné požehnávať vodu nie v samotnej krstiteľnici, ale v nádobe na to určenej, umiestnenej v strede zboru a potom prinesenej ku krstiteľnici a do nej vyliatej. V tomto prípade sa spieva traktus Sicut cervus, zatiaľčo prinesú vodu ku krstiteľnici  a následne modlitba čo hovorí o jeleňovi ako symbole kresťanského ľudu. Podobne ako aj pri modlitbách predošlého dňa, modlitba sa má teraz hovoriť so zloženými rukami.

Požehnanie samotnej vody nie je zmenené v žiadnom texte ani obrade. V skutočnosti tu zostávajú slová “Bože, ty si vodou zmyl neprávosti zlého sveta a už potopou označil si predobraz znovuzrodenia, aby posvätným tajomstvom tohože živlu zanikla neprávosť a zrodila sa čnosť ”, hoci proroctvo, na ktoré sa vzťahujú, Genezis 5, 31 – 8, 21, bolo už zrušené.

Nová rubrika špecifikuje, že ak sa požehnanie vody deje pri krstiteľnici “kantori a ľud zostávajú na svojom mieste a pokračujú v speve litánií, opakujúc invokácie od ‘Sancta Maria, ora pro nobis’, ak treba”. Medzitým, ak treba, ide klérus požehnať prameň. V takom prípade bude takmer iste potrebné zopakovať litánie, keďže požehnanie vody je dosť dlhé a samotné litánie dosť krátke, a ani litánie nemôžu pokračovať od ‘Propitius esto…’ až pokiaľ voda nebola požehnaná.

Po prvej časti litánií a požehnaní vody (ak sa koná), bol vložený obrad obnovy krstných sľubov. Kňaz si odstráni fialový pluviál a oblečie si biely; diakon a subdiakon si nemenia fialovú dalmatiku a tunicelu. Predtým ako začne obnova krstných sľubov, kňaz znova vloží tymian do kadidelnice a incenzuje paškálnu sviecu.  Potom, obrátený k ľudu, vysvetľuje im zmysel Veľkonočnej vigílie, vyzývajúc ich považovať sa za “mŕtvych hriechu a živých v Bohu, v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.” Potom ich pozve obnoviť si krstné sľuby a pomodliť sa spolu s ním modlitbu Pána, a pokropí ich svätenou vodou. Všetko toto sa môže konať v ľudovom jazyku.

Zvyšok litánií sa spieva od “Propitius esto” ako v predošlom obrade. Na “Peccatores, te rogamus audi nos”, sa všetci vrátia do sakristie a prezlečú sa na slávnostnú omšu, kým akolyti zatiaľ pripravia oltár. Jediná zmena je tu, že paškálnu sviecu presunú z podstavca na svietnik. (“in candelabrum suum”).

Omša vigílie je zmenená len v niekoľkých aspektoch. Stupňové modlitby sa vynechávajú. Prvá modlitba prijímania kňaza “Domine Jesu Christe qui dixisti” sa tiež vynecháva, podobne ako aj na Zelený štvrtok, pretože sa nedáva pokoj. Takéto vynechanie je normálnou praxou pri omšiach za zosnulých.

Namiesto vešpier, ktoré sa v starších obradoch spievajú po komúniu, bolo vytvorené niečo úplne nové- forma ranných chvál, veľmi skrátených, podobne ako boli skrátené staré vešpery. S rovnakou antifónou  “Alleluja, alleluja, alleluja,” sa spieva žalm 150 a Benedictus, namiesto Magnificat, s nasledovnou antifónou: “A skoro ráno v prvý deň týždňa ,prišli k hrobu, keď slnko už vyšlo, alleluja.” Táto antifóna, prvé slová evanjelia omše Veľkonočnej nedele, jasne odráža fakt, že pôvodne sa mala spievať na chvály ráno na Veľkonočnú nedeľu. Tieto chvály nahrádzajú matutíná aj laudy (chvály) Veľkonočného rána. Veľká noc sa tak stáva jediným sviatkom roka, ktorý nemá prvé vešpery ani matutíná ani Te Deum.

Postkomúnia sa spieva ako na konci chvál aj matutínií spolu a diakon spieva “Ite, missa est, alleluja, alleluja”, ako v predchádzajúcom ríte. Posledné evanjelium je vynechané.
Copyright (C) Gregory DiPippo, 2009