6-Deacons sing the Passion according to John

Reformy 1955- Veľký piatok-4.časť

Štvrtá časť série príspevkov od Gregoryho DiPippo o textoch, ceremóniách a histórii obradov Veľkého týždňa pred a po reformách pápeža Pia XII. v roku 1955.

4.časť: Omša vopred premenených darov, omša katechumenov a slávnostné prosby

http://www.newliturgicalmovement.org/2009/04/compendium-of-1955-holy-week-revisions.html

Gregory DiPippo

Stručný prehľad starších rituálov (pred Piom XII.)

Vzhľadom na to, že obrady Veľkého piatka boli zmenené oveľa rozsiahlejšie ako iné obrady Veľkého týždňa, článok bol rozdelený na dve časti. Prvá časť popisuje omšu katechumenov a slávnostné modlitby, druhá naopak adoráciu Kríža a obrad vopred premenených darov.

Aby sme pochopili rozdiel medzi obradmi Veľkého piatka pred reformami z roku 1955 a neskoršími obradmi, treba si všimnúť nasledovné. Hoci omša vopred premenených darov nie je samozrejme eucharistická obeta, všetky v nej uskutočnené rituály sa vykonávajú ako v bežnom omšovom obrade. Toto je dôležité uvedomiť si, pretože mnohé z rubrík reformy (1955) predpisujú rituálne úkony a gestá úplne odlišné od obradu omše. Ako prvý príklad uveďme, že v staršom obrade kolektu z omše katechumenov a modlitbu Pána prednáša kňaz s roztvorenými rukami ako pri omši. Podľa reformy 1955 celebrant počas dvoch koliekt omše katechumenov a modlitby Pána drží obe ruky zložené.

Termín  “Veľký piatok” sa viaže skôr na ľudové jazyky; oficiálny latinský liturgický názov je “Feria Sexta in Parasceve”. Slovo “parasceve”, z gréčtiny “príprava”, sa používalo už v predkresťanských časoch na označenie dňa pred  “Paschou”, kedy ľud Prvej zmluvy konal prípravy na Prechod, najdôležitejší sviatok roka. Keďže je to tiež deň Kristovej smrti, slovo sa objavuje smerom ku koncu všetkých štyroch pašiových evanjelií  (sv. Matúš 27, 62; sv. Marek 15, 42; sv. Lukáš 23, 54; sv. Ján 19, 31). Latinské preklady evanjelií  (tak  Vetus Latina ako aj úprava sv.Hieronyma vo Vulgáte), prepísali slovo  “parasceve”, namiesto prekladu, a tak sa stalo vo všetkých latinských obradoch (rímsky, ambroziánsky, a mozarabický) názov Veľký piatok.

Okrem humerálu, alby, cingula a štóly má kňaz oblečený čierny ornát, diakon čiernu štólu a podobne subdiakon má čierny zvinutý ornát, posvätné rúcha kajúcich omší. Používanie čiernej farby v tento deň je jedinečné v Rímskom ríte, okrem omší za zosnulých. Na začiatku je oltár obnažený a sviece zostávajú zhasnuté ako znak smútku. Kríž na oltári, ako aj všetky kríže počas predošlých dvoch týždňov sú zahalené fialovým závojom.
Nižší klerici vstúpia do chrámu, pokľaknú pred Krížom, zaujmú miesta v sanktuáriu a pokľaknú. Subdiakon, diakon a kňaz pokračujú za nimi, prídu pred oltár, pokľaknú pred Krížom a ľahnú si pred ním na niekoľko minút (tradične sa modlia žalm Miserere potichu, ale oficiálne to nie je súčasť obradu). Akolyti vystúpia k oltáru, pokľaknú pred Krížom a položia jednoduché plátno na oltár. Toto jednoduché plátno reprezentuje plátno Kristovho pochovania. Je umiestnené na oltár na začiatku obradu, aby symbolizovalo, že všetko čo sa dnes deje na oltári je živým sprítomnením Kristovej smrti, ktorý sám je kňaz, oltár a obeť. Misál je tiež položený na oltár na epištolovej strane. Hlavní ministri vstanú, pokľaknú a vystúpia k oltáru. Kňaz pobozká oltár a ide k misálu, ako je to aj pri iných omšiach, zatiaľ čo lektor začína čítať prvé čítanie.

Bez introitu alebo Kyrie, obrad začína prvým čítaním (Ozeáš  6, 1-6), po ktorom nasleduje traktus a kolekta.  Podobný poriadok, teda prvé čítanie, graduál (namiesto traktu) a kolekta pred epištolou sa nachádza aj v iných starších omšiach Rímskeho rítu, napríklad v stredu kántrových dní.

Pred modlitbou kňaz stojaci pri misáli v jednej línii s diakonom a subdiakonom zaspieva  “Oremus”. Diakon zaspieva “Flectamus genua”, a všetci si kľaknú na okamih krátkej modlitby. Potom subdiakon zaspieva “Levate”, a všetci vstanú na kolektu. Úklony ku Krížu na “Oremus” a sväté meno (Ježiš) sa robia ako zvyčajne.

Modlitba “Deus, a quo et Judas” je z omše predošlého dňa. Táto modlitba poukazuje tak na Judášovu zradu včera ako aj na dnešné vyznanie  dobrého lotra, jasne spájajúc Pánovu večeru s obetou Kríža. Poukazuje tiež dopredu na Vzkriesenie (“…resurrectionis suae gratiam largiatur”) ukazujúc ako tento deň tvorí srdce a centrum Veľkonočného slávenia.

Potom nasleduje epištola (Exodus 12, 1-11), spievaná subdiakonom ako pri omši, iný traktus a Pašie sv.Jána. Epištola, ktorá je tiež deviatym proroctvom Veľkonočnej vigílie, je začiatok dlhého úryvku z knihy Exodus popisujúca rituál Veľkonočného baránka.  Koniec tohto rovnakého úryvku Exodus 12, 46, cituje sv.Ján (jedna z mála priamych citácií zo Starého zákona v jeho Evanjeliu) “ ani mu nesmiete polámať nijakú kosť”, stanovujúc, že Kristus je Veľkonočný baránok Novej zmluvy.

Ako už bolo poukázané vzhľadom na obrady Kvetnej nedele, pašie spievajú traja diakoni takmer až do konca (sv. Ján 18, 1-19, 37), ale poslednú časť spieva diakon omše. Keď traja diakoni spievajúci pašie odišli, diakon, subdiakon a akolyti vykonajú normálne obrady predchádzajúce evanjeliovej procesii. Avšak v tento deň omša, ktorú napodobňujú je slávnostná omša requiem. Evanjeliová kniha sa položí na oltár, ale incenz sa nepoužije a akolyti nenesú sviece. Diakon recituje “Munda cor meum”, ale nie je požehnaný kňazom. Idú na miesto, kde sa normálne spieva evanjelium. Vynechajúc “Dominus vobiscum” a názov, diakon spieva koniec pašií (kapitola 19, 38-42). Evanjeliová kniha sa nenesie kňazovi na požehnanie a ani je okiadzaný diakonom. (Sú tu dva malé rozdiely od omše requiem: misál, ktorý bude onedlho potrebný na evanjeliovej strane sa neprenáša a diakon si na toto evanjelium vyzlečie zvinutý ornát a oblečie širokú štólu.)

Po pašiách kňaz stojí pri misáli na epištolovej strane s diakonom a subdiakonom v jednej línii za ním, a spieva takzvané “slávnostné modlitby”, starodávnu kresťanskú modlitbu. Kňaz začína s upozornením na úmysel každej modlitby  (napr. “Oremus dilectissimi nobis, pro Ecclesia sancta Dei…”). Po každom upozornení nasleduje “Oremus”, “Flectamus genua” spievané diakonom, a “Levate” subdiakonom (ako predtým), a potom kolekta.

Stručný prehľad  reforiem podľa Pia XII.

V typickom vydaní liturgie Veľkého týždňa z roku 1956 (OHS), tradičný liturgický názov dňa “Feria Sexta in Parasceve”, je zmenený na  “Feria Sexta in Passione et Morte Domini – Piatok Pánovho umučenia a smrti”. Názov obradu samotného je zmenený z “Missa Praesantificatorum – omša vopred premenených darov” na “Solemnis actio liturgica postmeridiana in Passione et Morte Domini – Popoludňajšia liturgická slávnosť Pánovho umučenia a smrti”.

Oltár je úplne obnažený nielen od oltárneho plátna, ale aj od sviec a kríža. Pravidelné úklony na slová  “Oremus” a “Jesum” nie sú síce explicitne zrušené, ale ak sa aj robia, robia sa do prázdna.

Na začiatku obradu traja hlavní ministri majú oblečený humerál,albu a cingulum. Kňaz a diakon tiež aj čierne štóly, avšak nikto z tých troch nemá na sebe ani ornát ani dalmatiku alebo tunicelu. Rubriky nespomínajú manipul. V priebehu obradu budú tri prezliekania liturgických rúch.

Akolyti vstúpia do kostola, uctia si oltár, zaujmú svoje miesta a pokľaknú, tak ako v obrade sv.Pia V. Subdiakon, diakon a kňaz prídu pred oltár, uctia si ho a ľahnú si pred ním na niekoľko minút, podobne ako v ríte sv.Pia V. Oltárne plátno už nie je viac položené na oltár počas prostrácie (poľahnutia).

Traja hlavní ministri sa zodvihnú, ale diakon a subdiakon zostanú kľačať, tak ako všetci ostatní, kým kňaz sa postaví. Stojac pred prvým oltárnym stupňom povie modlitbu “Deus qui peccati veteris” (pridanú do tohto obradu zo starého sakramentára), držiac pri tom ruky zložené. Modlitba končí krátkym zakončením (“Per Christum Dominum nostrum. R. Amen.”), na rozdiel od dlhšieho používaného pri omši. Všetky obrady, ktoré sa bežne robia pri omši sú vynechané: modlitbe nepredchádza ani jedna z dvoch formúl , ktoré sa bežne používajú (“Dominus vobiscum – Oremus” alebo “Oremus – Flectamus genua – Levate” ), kňaz neroztvára ruky, modlitba sa nehovorí pri oltári, ale pred ním. Ceremoniár alebo akolyta musí priniesť knihu pred kňaza, keďže ten musí držať ruky zložené.

Traja hlavní ministri  idú hneď k sédesu. Rubrika nespomína, že si znova uctia oltár.

Lektor začína prvé čítanie, po ktorom nasleduje traktus, oba z misála sv.Pia V. Na konci traktu všetci povstanú, ale traja hlavní ministri neprejdú k oltáru. Zostávajúc pri sédese kňaz zaspieva “Oremus”, diakon spieva  “Flectamus genua”, a všetci pokľaknú na okamih krátkej modlitby. Potom diakon (teda už nie subdiakon) zaspieva  “Levate”, a všetci povstanú na kolektu. Berie sa kolekta z predošlého “Deus, a quo et Judas”, ako v staršom obrade; kňaz drží ruky zložené na modlitbu. Znova, ceremoniár alebo akolyta musí priniesť knihu pred kňaza, keďže ten musí držať ruky zložené.

Potom nasleduje epištola, spievaná subdiakonom, ďalší traktus, a pašie podľa sv.Jána ako je to aj v misáli sv.Pia V.
Traja diakoni, ktorí majú spievať pašie si uctia oltár, avšak nepokľaknú a nehovoria “Munda cor meum”. Potom idú ku kňazovi, uklonia sa pred ním, a on ich požehná iba so slovami  “Dominus sit in cordibus vestris et in labiis vestris”. Zvyšok požehnania čo sa vraví diakonovi pri omši  “ut digne et competenter…”, sa vynecháva. Idú na miesto, kde sa normálne spieva evanjelium a spievajú pašie.

Ako už bolo poukázané vzhľadom na obrady Kvetnej nedele, špeciálny rituál na spievanie konca pašií bol zrušený. Poslednú časť spieva rozprávač, a nie diakon omše, bez prestávky medzi pašiami a evanjeliom. Keďže už nie je vôbec evanjeliová procesia, konkrétne obrady požičané z requiem omše sa už viac neobjavujú.

Po pašiách, pred slávnostnými modlitbami, kňaz, diakon a subdiakon si prezlečú rúcha. Kňaz si oblečie pluviál, diakon a subdiakon si oblečú dalmatiku a tunicelu. Takáto konkrétna kombinácia rúch sa tradične používa v Rímskom ríte na procesie a požehnania, nie na omšu. Kým sa prezliekajú, akolyti prestrú jednoduché plátno na oltár a položia misál presne do stredu.

Kňaz, diakon a subdiakon prídu pred oltár a vystúpia na podstavec (predellu). Rubriky nespomínajú, že si predtým pokľaknú. Celebrant pobozká oltár. Diakon a subdiakon stoja po oboch jeho stranách  (“ministris sacris hinc inde astantibus”), nie v jednej línii s ním. Ako už skôr, pred modlitbou “Deus, a quo et Judas”,  diakon spieva “Levate”, a nie už teda  subdiakon. Keďže na oltári už nie je kríž, teoreticky by už nemal nasledovať úklon keď kňaz povie “Oremus” alebo meno Ježiš, avšak rubriky toto špecificky nespomínajú.
Copyright (C) Gregory DiPippo, 2009