zelený štvrtok

Omša Zeleného štvrtka a umývanie nôh-3.časť

Tretia časť série príspevkov od Gregoryho DiPippo o textoch, ceremóniách a histórii obradov Veľkého týždňa pred a po reformách pápeža Pia XII. v roku 1955. Tentoraz si všimneme omšu Zeleného štvrtka, omšu Pánovej večere, kedy sa tiež odohráva umývanie nôh mandatum.
 3.časť: Omša Zeleného štvrtka a umývanie nôh

Gregory DiPippo

http://www.newliturgicalmovement.org/2009/03/compendium-of-1955-holy-week-revisions_30.html

Časť 1 – svätá omša

zelený štvrtok
Stručný prehľad starších rituálov (pred  Piom XII.)

Zelený štvrtok sa považuje za slávnosť Pána; a ako na iné také slávnosti, liturgické rúcha majú bielu farbu a počas omše sa spievajú tak Glória ako aj Krédo. Tieto tradície sú vlastné Rímskemu rítu a značne sa líšia od tradícií iných obradov; napríklad v ambroziánskom ríte sú rúcha červené, farba náreku v tej tradícii a Glória ani Krédo sa nemodlia. Je tu avšak niekoľko zmien, ktoré naznačujú konkrétny charakter dňa, v ktorý bola ustanovená Najsvätejšia Eucharistia a kňazstvo. Tieto zmeny nám pomôžu pochopiť, že tento deň je začiatok veľkonočného tajomstva, ktoré bolo zavŕšené v nedeľu Vzkriesenia.

Preto po vyzváňaní zvonov počas Glórie tieto zamĺknu až do Veľkonočnej vigílie. Namiesto zvoncov sa na omši používa “crepitaculum”, alebo klepáč, ktorého disharmonický zvuk naznačuje, že toto je tiež príležitosť pre plač Cirkvi, noc zradenia Krista, Jeho opustenia zo strany učeníkov a Jeho uväznenia pre Jeho odsúdením na smrť v nasledujúci deň.

V tejto omši sa nedáva znak pokoja; “Naše myšlienky sa obracajú k zradcovi Judášovi, ktorý práve v tento deň zneužil znak priateľstva na nástroj smrti. Pre to z pohŕdania pred týmto zločinom Cirkev dnes vynecháva znak bratskej lásky:” (Dom Gueranger, Liturgický rok) Ináč celý obrad prijímania celebranta zostáva rovnaký ako v iných omšiach.

Celebrant premení v tento deň dve veľké hostie, jednu na omšu Pánovej večere, druhú na obrady nasledujúceho dňa. Jeden z najkrajších aspektov tohto obradu je špeciálny spôsob, ktorým je táto druhá hostia pripravená na prenos do bočného oltára, ešte pred prijímaním celebranta. Je vložená do kalicha, nie do monštrancie alebo do cibória, a potom je prikrytá ľahkou pallou, paténou obrátenou naruby a tenkým bielym vélom na kalich, ktoré je potom zviazané stuhou okolo uzla kalicha. Hostia takto uzatvorená v kalichu je položená na korporál až do konca omše.
Tento zvyk uzatvorenia Tela Pána v kalichu je znak Utrpenia, ktorým prešiel v Jeho ľudskom tele, Utrpenie, ktoré on sám opisuje ako „kalich“, keď sa ide modliť v záhrade. (sv.Matúš 26, 39-42; sv.Lukáš 22, 42.) Pomáha tiež naznačiť spojenie medzi prvou omšou, Pánovou večerou a Obetou kríža, ktorá sa koná v nasledujúci deň; predmety omšovej obety, kalich, palla, paténa a vélum sa používajú počas oboch dní.

Potom ako bola hostia zakrytá, zvyšok omše sa slávi ako “Missa coram Sanctissimo”. Celebrant a hlavní asistenti si pokľaknú pred Sviatosťou vždy keď prídu do stredu a stoja pred ňou a predtým ako sa od nej otočia. Keď sa kňaz alebo diakon otočia, aby oslovili alebo požehnali ľud, obrátia sa iba spolovice, aby sa neobrátili chrbtom k Najsvätejšej sviatosti. Na konci omše pri pokľaknutí na posledné evanjelium, kňaz sa obráti smerom k Sviatosti keď vyslovuje “Et Verbum caro factum est.”

Stručný prehľad  reforiem podľa Pia XII.

Reformy Veľkého týždňa z roku 1955 priniesli len veľmi málo zmien do tohto obradu, avšak tieto tvoria značnú časť takmer úplnej zmeny obradov Veľkého piatka.

Krédo bolo zrušené, čo spôsobilo posun vzhľadom na zvyk Rímskej cirkvi spievať krédo na všetky slávnosti Pána.

Tradícia nedávania si znaku pokoja zostáva, avšak v obrade prijímania kňaza boli urobené dve zmeny.  Na Agnus Dei, slová “dona nobis pacem” sa už viac nehovoria ako tretia invokácia, keďže sa hovorí tretí krát  “miserere nobis”. Prvá z tichých modlitieb celebranta pred prijímaním “Domine Jesu Christe, qui dixisti Apostolis tuis ‘Pacem relinquo vobis, pacem meam do vobis’…” je tiež vynechaná, prax zavedená z omše Requiem do slávnosti Pána. Táto modlitba cituje presne tie slová, ktoré povedal Pán apoštolom počas tej Večere, ktorú si pripomíname v tejto omši. (sv.Ján 14, 27)

Celý obrad prikrytia druhej veľkej hostie do kalicha je vynechaný, a v skutočnosti  žiadna veľká hostia nie je premenená pre celebranta obradov Veľkého piatka. Namiesto toho, dve cibória malých hostií sú premenené, jedno na sv.prijímanie Zeleného štvrtka  a druhé na sv.prijímanie nasledujúceho dňa. Kňaz, ktorý slúži nový obrad Veľkého piatka príjme sv.prijímanie v malej hostii, tak ako aj veriaci.

Tri ďalšie úpravy boli vykonané v obradoch po sv.prijímaní. Namiesto “Ite, missa est” sa hovorí  “Benedicamus Domino”, formula dovtedy používaná v Rímskom ríte na kajúcne dni, kedy sa omša slávi vo fialovom. Zmena bola jasne motivovaná skutočnosťou, že po skončení omše sa nedochádza z kostola, keďže nasleduje procesia k bočnému oltáru. “Ite, missa est” je  formula, ktorá sa používa výlučne v Rímskom ríte; je neznáma v ambroziánskych a byzantských tradíciách. Ľudia nie sú požehnaní po Placeat. Na konci omše sa vynecháva posledné evanjelium, a následne pokľaknutie smerom k sviatosti na “Et Verbum caro factum est.”

Časť 2 – Procesia k bočnému oltáru a obnaženie oltára


Stručný prehľad starších rituálov (pred  Piom XII.)

V staršom rituáli je po omši Najsvätejšia sviatosť prenesená v slávnostnej procesii k menšiemu (bočnému) oltáru kostola, ktorý je na tento účel vyzdobený kvetmi, záclonami z vzácnych materiálov, sviecami…a prispôsobený s hrobom alebo svätostánkom. Mnohé kostoly mali špeciálny hrob (urnu) spravenú presne na použitie na tento obrad.

Po omši si celebrant odstráni ornát a oblečie si pluviál. Prichádzajúc pred oltár spolu s hlavnou asistenciou vloží kadidlo do dvoch kadidelníc; s jednou okiadza Najsvätejšiu sviatosť  ako pri požehnaní. Potom si oblečie rúcho humerál, zatiaľ čo diakon vystúpi k oltáru a prinesie mu kalich s veľkou hostiou umiestnenou vo vnútri. Všetci akolyti a prítomný klérus tvoria procesiu a idú k bočnému oltáru, kým zbor spieva Pange lingua. Kráčajúc hneď pre kňazom držiacim kalich zahalený humerálom, dvaja akolyti striedavo okiadzajú Najsvätejšiu sviatosť.

Keď prídu k bočnému oltáru, diakon prevezme Sviatosť od kňaza a umiestní ju na oltár. Po prestávke zbor zaspieva koniec hymny i.e., Tantum ergo, zatiaľ čo je znova okiadzaná Sviatosť a nakoniec uložená do hrobu alebo do svätostánku. Kňaz, hlavní a menší asistenti a prítomný klérus sa vrátia najkratšou cestou do sakristie. Kostol je tradične otvorený až do polnoci kedy sa zavrie ako symbol úplného opustenia Krista v noc jeho uväznenia.
Po procesii s Najsvätejšou sviatosťou je oltár pozbavený všetkých ozdôb. Kňaz, diakon a subdiakon, po tom ako sa vrátili do sakristie si vyzlečú omšové rúcha a oblečú fialové štóly. Vrátia sa k hlavnému oltáru kostola spolu s  akolytmi a prítomným klérom. Kňaz intonuje antifónu “Diviserunt sibi”, ktorú dokončí zbor, spolu so Žalmom 21, zatiaľ čo akolyti odstránia oltárne plátna, oltárne kartičky … Keď sa to všetko skončí, všetci odchádzajú do sakristie.
Stručný prehľad  reforiem podľa Pia XII.

Reformy Veľkého týždňa z roku 1955  nezmenili túto procesiu alebo obnaženie oltára.

Časť 3 – Mandatum alebo umývanie nôh


Stručný prehľad starších rituálov (pred  Piom XII.)

V staršom rituáli umývanie nôh, nazývané aj “Mandatum”, od prvého slova antifóny spievanej počas  umývania, vykonáva ako obrad odlišný od omše.  Po tom ako skončilo obnaženie oltára a vo všeobecnosti po niekoľkých hodinách, klérus a asistencia idú v procesii na miesto vyhradené bokom na Mandatum. (Obrad sa často konal hneď po vešperách, ale vešpery neboli povinné). Ak nie je žiadne iné miesto kde možno vhodne uskutočniť Mandatum, môže sa konať pred hlavným oltárom kostola, avšak toto nie je ideálna prax.
Opakuje sa evanjelium z omše Pánovej večere, so všetkými ceremóniami bežne dodržiavanými na slávnostnej omši. Po tomto kňaz umýva nohy 12 mužom, pričom má oblečenú zásteru ako mal sám Pán pri Poslednej večeri. Keď podíde ku každému z nich, kňaz si kľakne pred neho, aby napodobnil Pánovu pokoru. Subdiakon si pokľakne, aby pozdvihol šľapu každého z 12 mužov keď ju umýva kňaz a diakon ponúkne uterák na osušenie, po ktorom kňaz pobozká nohu.
V Misáli a Graduáli je  9 antifón čo sa spievajú počas umývania nôh. Patria medzi najkrajšie piesne z celého repertoára Gregoriánskeho chorálu.  Z deviatich sa prvých šesť berie z 13.kapitoly Prvého listu Korinťanom, „hymnu na lásku“ od sv.Pavla. Ôsma je  identická v texte, ale nie v melódii, k introitu slávnosti Najsvätejšej Trojici  a má odlišné verzikulum, čo ju doprevádza. Posledná z deviatich je slávna “Ubi caritas.”

Keď sa skončilo umývanie nôh, celebrant zaspieva nahlas prvé dve slová z modlitby Pána  a zvyšok sa modlí potichu  až do verša “Et ne nos inducas in tentationem,” zbor odpovedá “Sed libera nos a malo”, ako sa často robí v Rímskom ríte. Potom nasledujú dve vezikulá s odpoveďami a kolekta.

Stručný prehľad  reforiem podľa Pia XII.

Podľa reformy Veľkého týždňa z roku 1955 bolo Mandatum pozmenené nasledovným spôsobom.

Je povolené, ale nie povinné, vložiť umývanie nôh do omše Pánovej večere hneď po evanjeliu  (a homílii, ak sa koná). Nová rubrika špecifikuje, že možno spievať toľko antifón, koľko je potrebných kvôli dĺžke obradu, avšak nemožno nikdy vynechať  “Ubi caritas”. Ôsma z deviatich antifón v misáli sv.Pia V. je zrušená. Rubrika už viac nespomína, že kňaz pobozká nohy po umývaní.

Keďže Mandatum možno stále konať mimo omše, nová rubrika špecifikuje, že v takom prípade sa na začiatku má opakovať evanjelium z omše ako je to v misáli sv.Pia V.V misáli 1961 bola urobená ďalšia menšia zmena a to, že kolekta na konci sa má vravieť smerom k ľudu “versus populum.”

Copyright (C) Gregory DiPippo, 2009