Good Friday -01

5. časť:Reformy Veľkého týždňa 1955-Veľký piatok II.

Pokračujeme omšou vopred premenených darov na Veľký piatok, zameriavajúc sa na  adoráciu Kríža a obrad vopred premenených darov.

5.časť: Omša vopred premenených darov na Veľký piatok, poklona svätému krížu a obrad vopred premenených darov

http://www.newliturgicalmovement.org/2009/04/compendium-of-1955-holy-week-revisions_03.html

Gregory DiPippo

Stručný prehľad starších rituálov (pred  Piom XII.)

Keď sa dokončili slávnostné modlitby, hlavná asistencia s kňazom ide k sedadlám a odstránia si manipul. Kňaz si vyzlečie čierny ornát a subdiakon si vyzlečie čierny zvinutý ornát. (Diakon je v tomto okamihu už v “širokej štóle”, ktorú si obliekol počas spevu Pašií. Túto si ponechá.)

Diakon v širokej štóle potom prejde k oltáru, vezme zahalený kríž a prinesie ho kňazovi. Kríž je odhalený v troch etapách. Nápis je odhalený najprv, potom pravé rameno a hlava, a potom je úplne odstránený aj závoj. Pri každej z týchto troch etáp kňaz pozdvihne kríž a zaspieva slová  “Ecce lignum Crucis”. Diakon a subdiakon spievajú spolu s ním “in quo salus mundi pependit”. Na to odpovedá chór “Venite, adoremus”, a všetci okrem kňaza si kľaknú, obrátení ku krížu. V prvej etape sa toto deje na zemi vo svätyni, na epištolovej strane. V druhej vystúpia na stredný schod oltára, zostávajúc na epištolovej strane, v tretej etape vystúpia do stredu na plánum.

Keď je kríž úplne odhalený, všetci zostanú kľačať kým kňaz zatiaľ prinesie kríž do stredu najnižšieho oltárneho stupňa. Počas slávnostných modlitieb akolyti ležia na zemi v strede sanktuária, fialový koberec a a na samotnom najnižšom stupni aj fialový vankúš, symbol kráľovského pôvodu Krista. Tento vankúš je zakrytý s veľkou bielou plachtou, ktorá reprezentuje Jeho pohrebné plátno. Všetci vstanú  a kňaz, diakon a subdiakon si znova pokľaknú ku krížu. Potom idú k sedadlám, kde si zobujú topánky, čo urobia ja všetci akolyti a prítomný klérus; adorácia Kríža sa koná naboso, starodávne gesto pokánia. Medzitým zbor začína spievať  Improperia alebo výčitky Krista jeho ľudu, jeden z najkrajších textov v misáli.

Všetci čo sú v sanktuáriu idú v procesii ku Krížu, najprv kňaz, potom spolu  diakon a subdiakon, potom akolyti a prítomný klérus vo dvojiciach. Ako každá osoba prichádza ku Krížu, zastaví sa pred ním trikrát a urobí tzv.„dvojitý úklon“, teda pokľakne si a hlboko sa ukloní. Tretie z týchto zastavení sa deje bezprostredne pred Krížom; každá osoba pobozká nohy Ukrižovaného Pána, potom vstane,znova pokľakne a vráti sa na svoje miesto.  Keď si všetci v sanktuáriu takto uctili Kríž, je tento prinesený mimo sanktuária, spolu s fialovým vankúšom a jeho bielou prikrývkou na poklonu veriacim. (Treba poznamenať, že v byzantskom obrade sa dvojité pokľaknutie a poklona Krížu dejú veľmi podobným spôsobom počas obradov Veľkého piatka.)

Keď sa kňaz, diakon a subdiakon vrátili na svoje miesta, obujú si topánky a kňaz so subdiakonom si oblečú znova ornát a zvinutý ornát. Prvý akolyta príde k nim s oltárnym misálom a kľakne si a drží misál otvorený pred nimi. Zatiaľčo prítomný klérus a veriaci stále konajú poklonu ku Krížu, traja hlavní ministri oltára čítajú  Improperia sub voce, keďže niektoré spievané časti omše, napr. Krédo tiež spoločne čítajú kňaz, diakon a subdiakon.
Keď traja hlavní ministri dokončili čítanie Improperia, zažnú sa sviece na oltári. Diakon vstane a ide ku kredencii (stolíku) odkiaľ vezme burzu s korporálom vo vnútri a purifikátoriom a ide k oltáru. Položí korporál na oltár ako pri slávnostnej omši, vedľa umiestní purfikatórium a vráti sa na sedadlá.

Keď sa ukončí adorácia Kríža veriacimi, akolyti ho odnesú naspäť do svätyne. Diakon ho potom vezme a prinesie ho naspäť na jeho miesto na oltári. Všetci pokľaknú pred Krížom keď prechádza popri nich keď je prenášaný svätyňou.  V tomto okamihu je Najsvätejšia Sviatosť naspäť prinesená na hlavný oltár kostola, v slávnostnej procesii v opačnom poradí od procesie predošlého dňa. Týmto rituálom dvojitej procesie Cirkev zdôrazňuje najjasnejším možným spôsobom spojenie medzi Pánovou večerou a Jeho obetou na Kríži.

Kňaz, so všetkými hlavnými a menšími ministrami oltára a prítomným klérom ide v procesii najkratšou cestou k Božiemu hrobu (bočnému oltáru), kde si spolu s diakonom a subdiakonom pokľakne. Diakon potom vstane, otvorí bohostánok, pokľakne a vyloží kalich s hostiou vovnútri,tak aby ju bolo možné vidieť, bez odstránenia z bohostánku. Potom sa vráti na stranu kňaza. Traja hlavní ministri vstanú a kňaz vloží kadidlo do dvoch kadidelníc; s jednou z nich okiadza Najsvätejšiu Sviatosť ako pri adorácii. Potom si oblečie humerál, zatiaľčo diakon ide k oltáru a prinesie mu kalich s hostiou vovnútri. Všetci akolyti a a prítomný klérus vytvoria procesiu a vrátia sa do hlavnej svätyne kostola, kým zbor spieva hymnus Vexilla Regis. Hneď pred kňazom, ktorý pod humerálovým rúškom drží kalich dvaja akolyti striedavo incenzujú Najsvätejšiu Sviatosť.

Keď prídu pred hlavný oltár, diakon prevezme Sviatosť od kňaza, zoberie ju na oltár a rozviaže stuhu čo drží vélum na kalichu. Potom pripraví vélum, bez odstránenia z kalicha, rovnakým spôsobom ako je kalich pripravený na oltári na slávenie omše: ďalší jasný znak prepojenia omše a Kristovej smrti na Kríži. Kňaz znova incenzuje Sviatosť a začne sa tzv. „obrad vopred premenených darov“.
Kňaz, diakon a subdiakon vystúpia k  oltáru a pokľaknú. Diakon odstráni vélum z kalicha, paténu a mäkkú pallu, potom drží paténu s dvoma rukami nad korporálom. Kňaz vezme kalich a nechá z neho hostiu skĺznuť na paténu, potom položí kalich na korporál. Diakon vleje víno do kalicha a subdiakon kvapku vody ako pri omši. Diakon podá kalich kňazovi a po tom ako ho ten umiestnil do stredu korporálu, zakryje ho diakon s pallou. Všetky modlitby  a gestá ofertória sú vynechané.
Ako pri ofertóriu omše, turifer príde ku kňazovi, ktorý vloží incenz bez požehnania a sprevádzaný zvyčajným spôsobom diakonom a subdiakonom, incenzuje hostiu a kalich, Kríž a oltár ako pri slávnostnej omši, pokľaknúc kedykoľvek prejde pred Sviatosťou (ani on ani nikto iný nie je okiadzaný).Potom si umýva ruky ako pri normálnej omši, no nehovorí pritom nič.

Vrátiac sa do stredu oltára s diakonom a subdiakonom v jednej línii za ním, kňaz hovorí ofertóriovú modlitbu  “In spiritu humilitatis”; potom pobozká oltár, obráti sa k ľudu a vraví “Orate fratres”. Odpoveď “Suscipiat” sa nehovorí, a kňaz nezakončí zvyčajné obrátenie v kruhu. Ako hovoria rubriky misála, “vynechá zvyšok”, (sekrétu, prefáciu, Sanctus a kánon), a prejde priamo k “Oremus. Praeceptis salutaribus” a k modlitbe Pána, spievanej vo feriálnom tóne. Potom zaspieva embolizmus “Libera nos” nahlas, taktiež vo feriálnom tóne, vynechajúc všetky gestá, ktoré pritom normálne nasledujú.

Diakon a subdiakon kľačia po oboch  stranách kňaza, mierne vzadu od miesta kde stojí kňaz. Keď kňaz slávnostne pozdvihuje hostiu, nadvihnú ornát a namiesto zvoncov zaznie “crepitaculum” alebo klepáč. Diakon a subdiakon vstanú a diakon odkryje kalich. Kňaz vykoná lámanie hostie, pričom nič nehovorí a vynechá aj znaky kríža. Potom, nakloniac sa nad oltárom hovorí modlitbu “Perceptio corporis tui”; nasledujúc zvyčajný obrad omše, prijíma Najsvätejšiu hostiu. Potom prijíma z kalicha, vynechajúc zvyčajné obrady.

Celý tento rítus sleduje krok za krokom obrad omšového ofertória a modlitby prijímania celebranta po kánone. Pochopiteľne, všetky tie prvky, ktoré sa špecificky vzťahujú na slávenie eucharistickej obety sú vynechané, spolu so samotným kánonom (Lámanie sa však deje po embolizme, keďže ten sa spieva nahlas). Tu máme ďalší jasný znak obetnej povahy Kristovej smrti. Samotné rubriky misála podčiarkujú tento princíp, že rítus vychádza z obradu omše; všetko v ňom je popísané vo vzťahu k praxi normálneho slávenia omše.

Kňaz purifikuje kalich a svoje prsty ako pri omši. Subdiakon potom poskladá kalich ako pri omši a diakon si odstráni širokú štólu a oblečie sa znova do zvinutého ornátu.  Keďže je dlhodobým zvykom Cirkvi v tento deň, že iba celebrant prijíma Eucharistiu v tento deň, v tomto bode sa liturgia fakticky končí a kňaz, hlavní a menší ministri  a prítomný klérus sa v tichosti vracajú do sakristie. Oltár je znova obnažený s výnimkou Kríža a sviec.

Jeden z najdôležitejších a najslávnostnejších aspektov tohto rítu je spôsob, ktorým zanecháva skutočný a silný pocit opustenosti pri smrti Krista. Boží hrob (bočný oltár) je zložený a niekoľko zvyšných svätých hostií (zachovaných, ak treba pre viatikum) je prenesených do sakristie  alebo do iného bohostánku, avšak nie na hlavný oltár. Kostol teda ponechaný prázdny môže hľadieť iba na Kríž, očakávajúc obnovu všetkých vecí v nasledujúci deň, ukončenie paschálneho tajomstva. Táto absencia Krista sama osebe súčasťou obradu vopred premenených darov, keďže na konci Sviatosť nie ej na oltári a bohostánok je prázdny s otvorenými dvierkami.

Stručný prehľad  reforiem podľa Pia XII.

Nasledujúce úpravy sú vykonané v reformách Svätého týždňa z roku  1955.

V reformovaných obradoch Veľkého piatku sa už viac nepoužívajú čierny ornát pre celebranta a čierne zvinuté ornáty pre diakona a subdiakona. Namiesto toho, čierny pluviál, čierne dalmatiky, fialový ornát a fialové dalmatiky sú použité na špecifikovaných miestach.
Keď sa skončia slávnostné modlitby (prosby), traja hlavní ministri sa vrátia k sedadlám a vyzlečú si čierny pluviál a čierne dalmatiky. Diakon a subdiakon zostávajú stáť pri sédesi, kým diakon spolu so štyrmi akolytmi  ide do sakristie vziať Kríž (ako sa spomína už v predošlom článku, v reformovaných obradoch Svätého týždňa nie ej kríž na oltári). Keď sa vracia zo sakristie, diakona predchádzajú dvaja akolyti a doprevádzajú dvaja ďalší nesúci zažaté sviece. Keď príde pred oltár, kňaz a subdiakon ho počkajú v strede kde kňaz príjme od diakona Kríž. Nič sa nespieva počas prezliekania oblečenia a prinášania Kríža.

Obrad odkrývania Kríža je nezmenený okrem toho, že dvaja akolyti držiaci sviece zostávajú po bokoch kňaza.
Hneď ako je Kríž úplne odhalený, kňaz ho podá dvom iným akolytom, ktorí ho držia vzpriamený oboma rukami, stojac na pláne a tvárou k ľudu. Dvaja akolyti so sviecami kľačia na pláne po bokoch kde odložia sviece. Fialový koberec a vankúš a ani biela plachta sa už nepoužívajú. Nie je už viac povinné pre klérus vyzuť si topánky. (“si commode fieri possit, prius calceamenta deponunt.”)
Ako v predošlom obrade, všetci prídu v procesii na poklonu Krížu, najprv kňaz, potom diakon a subdiakon, akolyti a prítomný klérus. Tri „štácie“ sa už viac neskladajú z dvojitého pokľaknutia, t.j. pokľaknutia a hlbokého úklonu, ale z troch jednoduchých pokľaknutí. (“simplici genuflectione ter repetita”.) Po treťom pokľaknutí každá osoba pobozká nohy krucifixu a vráti sa na svoje miesto; rubriky nespomínajú pokľaknutie po pobozkaní.

Keď si všetci v sanktuáriu uctili Kríž, je vynesený zo sanktuária na poklonu veriacim. Akolyti ho držia vzpriamený, sprevádzaní dvoma inými akolytmi, ktorí držia sviece. Texty  Improperia neboli upravené, ale nové rubriky špecifikujú, že traja hlavní ministri ich už viac nečítajú.

Keď veriaci dokončia poklonu Krížu, akolyti ho vezmú naspäť do sanktuária, a umiestnia ho na jeho miesto nad oltár; toto nerobí diakon. Dvaja akolyti čo držia sviece ich postavia na oltár.

Keď sú Kríž a sviece takto nachystané na oltári, kňaz a diakon si zoblečú čierne štóly; traja hlavní ministri sa oblečú ako na omšu, avšak vo fialovom. Manipul sa nepoužíva a diakon so subdiakonom majú oblečenú dalmatiku resp. tunicelu.

Diakon vystúpi k oltáru s bursou v ruke a rozloží korporál; v rovnakom čase akolyta umiestní misál na evanjeliovú stranu, s purifikačnou nádobou a purifikátorom na očistenie prstov kňaza po prijímaní.

Diakoni a akolyti idú k Božiemu hrobu (bočnému oltáru),aby preniesli Najsvätejšiu sviatosť naspäť na hlavný oltár. (sviatosť samozrejme už nie ako veľká hostia v kalichu, ako v predošlom obrade, ale v cibóriu plnom malých hostií). Nič sa nespieva počas výmeny oblečenia alebo prípravy oltára, ani vtedy keď diakon ide k Božiemu hrobu.

Sviatosť nesie diakon pod humerálovým rúškom; dvaja z akolytov nesú sviece po opačnej strane diakona. Kňaz a subdiakon sa nezúčastňujú na prinášaní Sviatosti; incenz sa nepoužíva. Hymnus Kríža par excellence, Vexilla Regis, je nahradený troma novými antifónami.
Keď diakon príde k oltáru, umiestní Sviatosť na korporál, kým akolyti položia sviece na oltár. Diakon si odstráni humerálové rúško, pokľakne a stiahne sa na epištolovú stranu; akolyti opúšťajú oltár, ktorý má teraz štyri sviece.

Kňaz a  subdiakon urobia dvojité pokľaknutie pred Sviatosťou, vystúpia k oltáru a znova pokľaknú spolu s diakonom. Úkony pripomínajúce omšu- príprava konsekrovanej hostie na korporál, príprava kalicha, incenzácia, umývanie rúk a modlitby ofertória- sa už nekonajú.

Úvod  “Oremus. Praeceptis salutaribus…” je recitovaný, nie spievaný. Modlitba Pána je tiež recitovaná, nie spievaná, každým v kostole, nie iba kňazom. (nová rubrika špecifikuje, že sa  má hovoriť v latinčine.) Rubriky tiež predpisujú, že kňaz drží ruky zložené na modlitbu Pána, rubrika, ktorá to ustanovuje na rozdiel od typickej praxe v tomto ohľade.

“Libera nos” je recitované, nie spievané kňazom, ale s rukami otvorenými. Potom v tichosti hovorí modlitbu “Perceptio Corporis tui”, a prijíma ako v normálnych omšových obradoch. Sväté prijímanie sa potom rozdáva všetkým čo chcú prijímať, s normálnym priebehom omše.

Keď sa skončilo sväté prijímanie, kňaz si očisťuje prsty v nádobe položenej na tento účel na oltári; nie je tam kalich, nevykonáva umývanie (ablúciu) ako pri omši. Celý obrad rozdávania sa deje takmer úplne presne ako všeobecné prijímanie mimo omše.

Najsvätejšia Sviatosť je vrátená do bohostánku hlavného oltára. Misál je potom umiestnený do stredu oltára. Kňaz zaspieva tri nové modlitby, každú z nich predchádza iba “Oremus”, (bez “Dominus vobiscum”, alebo “Flectamus genua – Levate.”), ukončiac s malým zakončením (“per eundem Christum Dominum nostrum”), držiac ruky zatvorené. Diakon a subdiakon stoja po jeho opačnej strane namiesto v jednej línii za ním. Kňaz s hlavnými ministrami zostúpi od oltára. Oni a menší ministri si spolu pokľaknú pred oltárom a vrátia sa do sakristie. Následne je Sviatosť prenesená do sakristie alebo do iného bohostánku.
Copyright (C) Gregory DiPippo, 2009